Zodiakálne svetlo alebo zvieratníkové svetlo je mierne zvýšenie jasu v okolí Slnka, rozširujúce sa pozdĺž ekliptiky (t. j. pozdĺž súhvezdí zvieratníka). Dá sa dobre pozorovať na začiatku alebo na konci jasnej bezmesačnej noci v čase, keď je poloha ekliptiky vzhľadom na obzor strmšia, teda na jar na západnej oblohe po západe Slnka a skončení súmraku alebo na jeseň na východnej oblohe pred východom Slnka. Oveľa zreteľnejšie vidieť zodiakálne svetlo v menších zemepisných šírkach. Zodiakálne svetlo má kužeľovitý tvar zužujúci sa so vzdialenosťou od obzoru. Smerom k okrajom jeho jas postupne klesá a zaniká asi vo vzdialenosti 90° od Slnka. Zriedka vidieť jemné predĺženie zodiakálneho svetla pozdĺž celej ekliptiky - zvieratníkový pás alebo most. V miestach oblohy, ktoré ležia oproti Slnku, sa pás rozširuje na jasnejšiu škvrnu s priemerom asi 10° až 20° (protisvit). Pri zatmení Slnka sa pozoruje zodiakálne svetlo ako pokračovanie slnečnej koróny (F koróna).

Vzniká odrazom slnečných lúčov od jemných prachových zrniek medziplanetárnej hmoty rozptýlených vo vnútorných oblastiach slnečnej sústavy a silne koncentrovaných k rovine ekliptiky. Častice medziplanetárnej hmoty sa pritom pohybujú po individuálnych dráhach okolo Slnka so sklonmi zväčša menšími ako 20°. Rozptyl vyvolávajúci úkaz zodiakálneho svetla je najúčinnejší od častíc s rozmermi niekoľko mikrometrov až niekoľko desať mikrometrov (10^-6-10^-5 m), s pomerne nízkou hustotou ~1 000 kg . m^-3) a nepravidelným tvarom. Týchto teliesok (ktoré by zodpovedali meteorom okolo 15. magnitúdy aj slabším) je v medziplanetárnom priestore mnohonásobne viac ako väčších častíc, preto súčet ich povrchov predstavuje veľkú odrazovú plochu v porovnaní s povrchom malého počtu väčších častíc. Keďže častice zodiakálneho svetla sú v stálom pohybe, možno merať ich tok. Merania na umelých kozmických telesách ukázali, že tok častíc s hmotnosťou okolo 10^-12 kg je asi 10^-4 m^-2 . s^-2 1 vo vzdialenosti 1 AU od Slnka. Koncentrácia častíc zodiakálneho svetla postupne klesá so vzdialenosťou d od Slnka približne ako funkcia d^-1,3. Oblak častíc nesiaha až k Slnku, v jeho bezprostrednej blízkosti je prázdna zóna vplyvom obrovských teplôt a silného tlaku slnečného žiarenia. Prachový oblak zodiakálneho svetla si preto možno predstaviť ako veľmi sploštený disk, ktorého obsah je smerom od centra čoraz redší, ale v strede prázdny. Disk nie je celkom homogénny. Ak koncentrovaný oblak častíc zodiakálneho svetla vnikne do atmosféry Zeme, vyvolá vznik nočných svietiacich mračien.

Astronomický portál Portál slnečná sústava

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zodiakálne svetlo