Program Venera (po rusky Венера – Venuša) bola séria sovietskych medziplanetárnych sond k Venuši. Po prekonaní počiatočných chýb bol program relatívne úspešný. Podobne ako iné sovietske planetárne sondy boli Venery niekedy vypúšťané v pároch s odstupom necelého týždňa.

Venery-3 až 8 boli rovnakej konštrukcie. Vážili približne tonu, do vesmíru boli vynesené raketou typu Sojuz, skladali sa z obslužného modulu a guľového atmosférického puzdra. Sondy boli optimalizované pre atmosférické merania a neboli vybavené žiadnym špeciálnym zariadením pre pristátie, aj keď sa dúfalo, že by mohli stále funkčné dosiahnuť povrch (posledným dvom sa to podarilo). Obslužný modul vstupoval do atmosféry zároveň s atmosférickým puzdrom a zhorel. Puzdra vysielali dáta priamo na Zem.

Odlišný vzhľad mali Venery-9 až 14. Vážili približne 5 ton a boli vynášané silnými raketami Proton. Obsahovali prenosový a spojovací modul, ktorý mal motory schopné zabrzdiť a prejsť na obežnú dráhu okolo Venuše (Venera-9 a 10, 15 a 16) a ktorý potom slúžil ako prevádzač a zosilňovač signálu aparatúry z planéty smerom k Zemi. Puzdro určené na vstup do atmosféry bolo na vrchole celej sondy v sférickom tepelnom štíte. Sondy boli optimalizované na operácie na povrchu, ich nezvyčajnému vzhľadu dominovala komora tvaru gule, ktorá mala chrániť elektroniku pred atmosférickým tlakom a teplotou tak dlho, ako to len bolo možné. Naspodku bol otrasy absorbujúci „deformačný prstenec“ určený na pristátie. Nad protitlakovou guľou bola valcová anténa a rozsiahla štruktúra parabolického tvaru, podobajúca sa anténe, v skutočnosti však brzda na zostup cez atmosféru. Ich konštrukcia dovoľovala prácu na povrchu minimálne po dobu 30 minút. Vybavenie sa v rôznych misiách líšilo, vždy ale obsahovalo kamery, analyzátory atmosféry a prístroje pre analýzu povrchových hornín.

Pristávacie moduly Venery-9 a 10 mali každý po dvoch kamerách. Fungovala iba jedna, pretože pri oboch moduloch sa nepodarilo otvoriť kryty šošoviek na druhej kamere. Konštrukcia Venery-11 a 12 bola zmenená, ale to problém ešte zhoršilo a v týchto misiách zlyhali všetky kamery. Iba pristávacím modulom Venery-13 a 14 fungovali obidve kamery.

Venery-15 a 16 boli podobné, iba neobsahovali pristávacie ani atmosférické moduly, ktoré nahradilo radarové zariadenie mapujúce povrch.

Sondy Vega, ktoré v roku 1985 odštartovali k Venuši a Halleyovej kométe, tiež používali základný dizajn Vener vrátane pristávacích modulov, mali však tiež atmosférické balóny, ktoré prenášali dáta počas dvoch dní.

s uvedením základného cieľa, dátumov a výsledku misie

• 1VA (preto-Venera) – prelet – odštartovala 4. februára 1961: pre zlyhanie motoru 4. stupňa neopustila parkovaciu orbitu Zeme
• Venera-1 – prelet – odštartovala 12. februára 1961: Strata spojenia na ceste k Venuši
• Venera-2 – prelet – odštartovala 12. novembra 1965: Strata spojenia tesne pred preletom
• Venera-3 – vstup do atmosféry – odštartovala 16. novembra 1965: Strata spojenia tesne pred vstupom do atmosféry
• Venera-4 – vstup do atmosféry – odštartovala 12. júna 1967: priletela 18. októbra 1967, stala sa prvou sondou, ktorá vstúpila do atmosféry inej planéty a získala dáta.
• Venera-5 – vstup do atmosféry – odštartovala 5. januára 1969: priletela 16. mája 1969 a úspešne vyslala dáta o atmosfére, dokiaľ ju vo výške 26 km nerozdrvil atmosférický tlak.
• Venera-6 – vstup do atmosféry – odštartovala 10. januára 1969: priletela 17. mája 1969 a úspešne vyslala dáta o atmosfére, dokiaľ ju vo výške 11 km nerozdrvil atmosférický tlak.
• Venera-7 – pristátie – odštartovala 17. augusta 1970: priletela 17. decembra 1970, bola prvým úspešným pristátím kozmickej sondy na inej planéte. Sonda vydržala 23 minút skôr ako podľahla vysokej teplote a tlaku.
• Venera-8 – pristátie – odštartovala 27. marca 1972: priletela 22. júla 1972 a pracovala 50 minút skôr ako podľahla vysokej teplote a tlaku.
• Venera-9 – prechod na orbitu a pristátie – odštartovala 8. júna 1975: priletela 22. októbra 1975, vrátila späť prvé (čiernobiele) fotografie Venušinho povrchu, pracovala 53 minút skôr ako podľahla vysokej teplote a tlaku.
• Venera-10 – prechod na orbitu a pristátie – odštartovala 14. júna 1975: priletela 25. októbra 1975, pristávací modul vydržal 65 minút skôr ako podľahol vysokej teplote a tlaku.
• Venera-11 – prelet a pristátie – odštartovala 9. septembra 1978 : priletela 25. decembra 1978, pristávací modul vydržal 95 minút; systém kamier však zlyhal.
• Venera-12 – prelet a pristátie – odštartovala 14. septembra 1978 : priletela 21. decembra 1978, pristávací modul vydržal 110 minút a zaznamenal blesky v atmosfére Venuše.
• Venera-13 – prelet a pristátie – odštartovala 30. októbra 1981 : priletela 11. marca 1982, vrátila prvé farebné snímky povrchu a objavila pomocou spektrometra vo vzorke hornín leucitový čadič.
• Venera-14 – prelet a pristátie – odštartovala 4. novembra 1981: priletela 5. marca 1982, vo vzorke horniny bol odhalený tholeitický čadič (podobný tým, ktoré sa nachádzajú v pozemských stredooceánskych chrtoch).
• Venera-15 – prechod na orbitu – odštartovala 2. júna 1983: priletela 10. októbra 1983 a zmapovala (spolu s Venerou-16) severnú pologuľu až 30 stupňov od severného pólu (s rozlíšením 1 – 2 km).
• Venera-16 – prechod na orbitu – odštartovala 7. júna 1983: priletela 4. októbra 1983 a zmapovala (spolu s Venerou-15) severnú pologuľu až 30 stupňov od severného pólu (s rozlíšením 1 – 2 km).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Program Venera

Astronomický portál Portál slnečná sústava Kozmonautický portál

• Prehľad hesiel v encyklopédii SPACE 40
• Heslo na webe Malá encyklopédia kozmonautiky – stručný prehľad a schéma
• Podrobné heslo na Encyclopedia Astronautica vrátane nepodarených štartov (po anglicky)
• Sovietsky výskum Venuše (po anglicky)
• Fotografie Venuše z Venery-9 a 10 Archivované 2006-04-24 na Wayback Machine, z Venery-13 Archivované 2006-04-12 na Wayback Machine