Socializácia je postupné začleňovanie sa jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom napodobňovania a identifikácie, najprv v základnej rodine (nukleárnej), ďalej v malých spoločenských skupinách až po zapojenie sa do najširších, celospoločenských vzťahov. Socializácia je výsledok sociálneho učenia. Sociálne učenie je proces osvojovania si sociálnych noriem, vedomostí, návykov, postojov a dispozícií k príslušným spoločenským úlohám a dotváranie osobnostných rysov. Ide o učenie sa spoločenských úloh.

Cieľ socializácie je zaradenie sa jedinca do spoločnosti a to socializačným procesom, pri ktorom bude jedinec prijímať spoločnosťou uznávané hodnoty a zbavovať sa neuznávaných hodnôt. Obdoba takéhoto socializačného procesu je adaptačný proces, ktorým prechádza pracovník pri vstupe do zamestnania.

Obsah socializácie je daný :

• Spôsobom života v určitej spoločnosti
• Potrebou zmien v meniacej sa spoločnosti

K relatívne univerzálnym spôsobom participácie jedinca so spoločnosťou patrí napr. spoločné zdieľanie hodnôt, kultúry spoločnosti, podnikovej kultúry, morálnych hodnôt, medziľudských vzťahov, spoločných komunikačných prostriedkov, zdieľanie základných techník medziľudského styku, vzťah k prírode, k ľuďom, k svetu a podobne. K špecifickým spôsobom participácie patrí napríklad : rôzne sociálne roly, ktorými sa jedinci v spoločnosti líšia, sú to roly pohlavia, veku, dané spoločenským postavením, postavením v podnikovej hierarchii, roly pracovné, rodinné, a pod.

Formulovanie cieľov socializácie nie je jednoduché, pretože v spoločnosti sú rozličné sociálne skupiny a tie môžu pôsobiť aj ako subjekt aj objekt socializácie. Okrem toho v spoločnosti sa dejú neustále zmeny a to zmeny statusu, rolí, postavenia, ekonomických a soc. podmienok, atď. Výsledkom socializácie by malo byť dosiahnutie žiaducich zmien. Výsledkom by mala byť „psychická kvalifikácia“, ktorá je predpokladom k slobodnej participácii na živote v spoločnosti.

Proces socializácie sa z hľadiska sociológie výchovy vyvíja v troch významných fázach:

Ide o fázu sociabilizácie (schopnosť byť socializovaný) a začínajúcej individualizácie. Začína od chvíle, kedy dieťa rozlišuje seba od matky. Mnohí odborníci, či už z oblasti psychológie, pedagogiky alebo sociológie tvrdia, že práve toto obdobie má mimoriadne veľký význam z hľadiska ďalšieho rozvoja osobnosti. V tejto fáze je dieťa zamerané iba na jednu osobu, ktorou je takmer vždy matka. Ostatné vplyvy okolia sa sotva v tomto období dostanú k slovu.

Je to individualizácia a personalizácia, kedy dochádza k postupnej negácii pôvodného vzťahu matka – dieťa. Nadobúda tu čoraz väčší význam rodina ako celok. Dieťa si začína uvedomovať odlišnosť pohlaví, všíma si určitý druh správania a osvojuje si základné normy a vzory, pomocou ktorých kontroluje vlastné správanie.

Dá sa nazvať enkulturáciou a societizáciou. Je to etapa, kde prvotnú úlohu hrá škola. Vystupuje ako inštitúcia, sprostredkujúca poznatky a učenie, vrátane získavania zručností. Každé učenie v určitom systéme predstavuje súčasne i formovanie postojov a správania, a práve tým sa škola stáva významným socializačným činiteľom. Osobnosť formuje nielen oficiálna štruktúra školy na čele s pedagógom, ale aj neoficiálna štruktúra školskej skupiny napríklad trieda so svojimi odlišnými normami, podskupinami a referenčnými vzťahmi. Škola je zároveň prvou inštitúciou v živote človeka, ktorá mu prisudzuje určitú spoločenskú pozíciu, či už v triede, alebo medzi rovesníkmi mimo školy. Získavajú sa tu prvotné roly, statusy, ktoré charakterizujú osobnosť jednotlivca.

Spoločenské úlohy môžu byť

• krátkodobé – cestujúci vo vlaku,
• dlhodobé – mama, otec
• všeobecné – muž, žena
• svojské – provokatér

• Primárna socializácia je socializácia dieťaťa v základnej (nukleárnej) rodine.
• Sekundárna socializácia je proces učenia a prispôsobovania jedincov v priebehu celého života. Začína sa vstupom do širšieho sociálneho prostredia, pobytom v inštitúciách (materská škola).

Cieľom socializácie je sformovať jedinca tak, aby sa aj osamote správal, akoby bol pod stálym dozorom ostatných členov skupiny.

Mechanizmus procesu socializácie má 2 základné zložky:

• učenie – jeho sociálne riadenie,
• regulačné sociálne pôsobenie.

Je to proces interakcie subjektu a objektu socializácie. Ide o riadenie vývoja jedinca prostredníctvom riadenia aktov jeho učenia. Význam má i druhá zložka – regulácia učenia, kde ide ovplyvňovanie procesu učenia, aby výsledky boli totožné s cieľmi socializácie. Výsledok je teda výsledkom sociálneho riadeného učenia.

Učenie môže byť zámerné, polozámerné a živelné. K živelnému, teda spontánnemu učeniu dochádza na základe vlastných skúseností a na základe osvojovania skúseností iných (napodobňovaním, alebo stotožnením). Výsledky môžu byť pre spoločnosť žiaduce, alebo nežiaduce. Pri takomto živelnom učení chýba sociálna regulácia.

Sociálna regulácie prebieha dvomi smermi :

• poskytovaním vzoru
• kontrolovaním a cenzurovaním vzorov a činnosí

Proces socializácie v sebe zahŕňa 4 deje :

• personalizáciu – utváranie osobnosti, vlastného JA
• enkulturizácia – prijímanie a rozvoj kultúry
• profesionalizáciu – osvojenie profesnej roly
• socializáciu – osvojenie sociálnych rolí

CIELE SOCIALIZÁCIE:

}začlenenie jedinca do sociálnych vzťahov-

}naučiť sa hrať sociálne roly

}personalizácia – vytvorenie jedincovej osobnosti a identity

Podľa J. Habermasa sa socializácia ideálne uskutočňuje vo formovaní osobností, ktoré dokážu balansovať medzi požiadavkami spoločnosti a pocitom osobnej identity, takže nespáchajú ani sociálnu samovraždu tým, že by prestali zohľadňovať platné normy, ani sa nepremenia na poslušné bábky. Rozhodujúca pre vývoj vyrovnaných osobností je štruktúra komunikácie v rodine. Táto ovplyvňuje získané rečové schopnosti, od ktorých závisí schopnosť reflektovať vlastnú rolu a prípadne sa od nej dištancovať. Štruktúra interakcie v priebehu socializácie ovplyvňuje neskoršiu schopnosť participovať na interakciách, predvídať konanie druhých, vnášať do predpisovaných rolí svoj vlastný prínos. Z tohto hľadiska najvhodnejšie sa uskutočňuje socializácia v rodinách stredných vrstiev, zatiaľ čo v prostredí vrstiev nižších prevláda represívna socializácia, ktorá neumožňuje rozvoj schopnosti dištancie od roly.