Povstanie na Spiši
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 29. august – 5. september 1944 Miesto Poprad, Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves Výsledok Povstalci boli donútení zo Spiša ustúpiť a ostali odrezaní od pri – frontovej zóny
Protivníci
Heimatschutz 1500 mužov[1]:57 Úderný pluk 1. tankovej armády[1]:59 2500 mužov 2 ks 150 mm húfnic, 6 ks 75 mm kanónov, 12 ks protitankových kanónov 5 ľahkých tankov PzKpfw II obrnené vozidlá Sd. Kfz. Skupina Schäfer 1200 mužov[1]:60	Popradská posádka Levočská posádka Kežmarská posádia Posádka v Spišskej Novej Vsi 2. rota tankov (10 tankov LT vz. 38) partizáni
Velitelia
	pplk. Ján Noščák stot. Bedrich Černický stot. Ján Fedák npor. Ján Achimský Jaroslav Šolc
Straty
Kežmarok: 9 mŕtvych Spišská Sobota: 7 mŕtvych	Kežmarok: 24 mŕtvych Spišská Sobota a Veľká: 32 mŕtvych povstalcov a 9 civilných obetí Hranovnica: 13 mŕtvych Svit: 12 mŕtvych povstalcov a 6 civilných obetí Posádka Kežmarku zajatá, rozpad posádky v Levoči, zbrojný sklad v Kvetnici obsadený Nemcami
Historický portál

Slovenské národné povstanie na Spiši vypuklo 29. augusta 1944. Spiš bol strategicky dôležitý región hraničiaci s obranným perimetrom dvoch východoslovenských divízií. Okrem štyroch vojenských posádok (Poprad, Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves) sa na Spiši nachádzali vojenské letiská Poprad a Spišská Nová Ves a armádny sklad na Kvetnici. Na druhej strane na Spiši žila početná organizovaná nemecká menšina a na poľskom území bola dislokovaná nemecká armáda. K povstaniu sa 30. augusta pridali posádky v Poprade, Spišskej Novej Vsi, Levoči. V Kežmarku povstalecká akci zlyhala a rovnako zlyhal aj pokus povstalcov dobyť Kežmarok 30. augusta náporom od Popradu a Levoče. Rozhodujúci bol príchod nemeckého úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý 31. augusta zvrátil situáciu v Kežmarku a následne útokom obsadil 1. septembra Poprad. Levoču opustila kežmarskou porážkou demoralizovaná povstalecká posádka 1. septembra a Nemci ju obsadili 2. septembra bez boja. Armádny sklad na Kvetnici padol 3. septembra a izolovaná povstalecká enkláva v Spišskej Novej Vsi 5. septembra. Následne Nemci vyrazili na Telgárt (časť úderného pluku 1. tankovej armády) a na Liptov (skupina Schäfer). Pád Spiša a súbežné odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií izolovali povstalecké územie od blížiaceho sa východného frontu.^[2]:331-336

Od leta 1943 pôsobil v Poprade ilegálny Revolučný okresný národný výbor (RONV). Koncom júla 1944 určilo ilegálne Vojenské ústredie veliteľov povstaleckých akcií v posádkach na Spiši, pplk. Jána Noščáka v Poprade^[1]:5 a stotníka Bedricha Černického v Kežmarku.^[1]:95 Povstalecké velenie ale podcenilo silu a organizovanosť nemeckej menšiny – Heimatchutz-u v Kežmarku a neuvažovalo o obsadení a zaistení priesmykov a komunikácií na hraniciach s Generálnym gouvernementom v Tatranskej Javorine, Spišskej Starej Vsi a Mníšku nad Popradom.^[1]:99

Z dôvodu aktivizácie partizánov na strednom Slovensku vydal veliteľ Východoslovenskej armády generál Malár 25. augusta príkaz k presunu troch peších práporov Východoslovenskej armády z východného na stredné Slovensko. Pešie prápory stotníkov pechoty Oškvarka, Vitalaya a Jobáka dorazili na stredné Slovensko v čase vypuknutia povstania a namiesto zásahu proti partizánom sa do povstania zapojili. Rozkaz k presunu dostala aj 2. rota tankov pod velením npor. Achimského. 10 tankov LT vz. 38 sa 28. augusta začalo presúvať trasou Giraltovce – Prešov – Branisko, aby 29. augusta večer dorazili do Levoče.^[3]:266

26. augusta dostal veliteľ kežmarskej posádky stotník Bedrich Černický inštrukcie k vykonaniu príprav povstania v Kežmarku. Ešte v ten deň uviedol mužsvo posádky – Náhradného oddielu Delostreleckého pluku 12 v počte 160 mužov do stavu bojovej pohotovosti a dohodol so žandármi koordináciu v prípade akcie.^[1]:95

Vzhľadom na malé množstvo delosteleckej munície v kežmarských kasárňach stotník Černický vyslal 3 nákladné autá do vojenského skladu Zbrojnice II v Kvetnici po delostrelecké a pechotné strelivo. Keďže medzitým sa v Kežmarku organizovali miestni Nemci, povstalci v Poprade predpokladali, že po strelivo vyslali Nemci, autá 29. augusta pri návrate zadržali a využili na iné účely.^[1]:95

28. augusta predseda ilegálneho RONV v Poprade zvolal schôdzu, na ktorej sa za prítomnosti pplk. Jána Noščáka zhodli, že nemožno čakať na heslo z Banskej Bystrice a rozhodli sa zabezpečiť posilu zo strany partizánov, ktorí už ovládali Ružomberok a Liptovský Mikuláš. Z Ružomberku boli vyslané dve roty partizánov brigády Za Slobodu Slovanov, z Mikuláša rotu vojakov. Pomoc prisľúbil aj veliteľ popradskej žandárskej stanice vrchný strážmajster Ján Leštach.^[1]:7

V Kežmarku večer vyhlásil stotník Černický bojovú pohotovosť. O 20:00 ale prišli do kasární štyria nemeckí dôstojníci s ozbrojeným sprievodom a dali zvolať dôstojníkov. Nemecký kapitán žiadal od nich pomoc pri udržiavaní poriadku a nariadil im obranu kasární. Zároveň si vymohol na stotníkovi Černickom vydanie zbraní a munície, ktorým sa začal vyzbrojovať nemecký Heimatschutz. Heimatschutz mal už predtým k dispozícii dovezené nemecké zbrane, ktoré boli uskladnené v učňovskom dome. Do 29. augusta sa podarilo vyzbrojiť a vystrojiť 1500 mužov Heimatschutzu.^[1]:96

29. augusta popoludní vstúpili do Popradu partizáni a povstaleckí vojaci z Ružomberku a Liptovského Mikuláša, ktorí boli cestou nadšene pozdravovaní v Štrbe, Lučivnej a Svite. Moc v Poprade prevzal Revolučný okresný národný výbor a vysielal rozhlasom mobilizačné výzvy. K povstalcom sa pridali žandári a mužstvo Proviantného skladu č. 2 v Stráňach. Situácia v kasárňach Pod Gerlachom ostávala nejasná, partizáni tam vyslali parlamentárov pod velením Jaroslava Šolca. Večer dorazil do Popradu aj oddiel partizánskej brigády Jánošik pod velením slobodníka Vetešku. Zároveň sa aktivizovali miestni Nemci, ktorí sa pokúsili za pomoci kežmarského Heimatschutzu pokúsili zaútočiť na povstalcov a začali 21:00 ostreľovať od kúpaliska kasárne Pod Gerlachom. Povstalci ale po krátkom boji nemecký odpor zdolali a kúpalisko obsadili. Zároveň zadržali aj tri nákladné autá prepravujúce muníciu na do Kežmarku.^[1]:19

29. augusta zhodili dve pozorovacie lietadlá na dvor kežmarských kasární v rýchlom slede dve správy od generála Malára o postupe partizánov z Liptova. Stotník Černický dal umiestniť jedno delo na južný okraj Kežmarku. Medzitým do kasární prišli autom traja povstaleckí dôstojníci, aby so stot. Černickým skoordinovali povstalecký útok na Kežmarok a nariadili mu odzbrojenie a zaistenie Nemcov. Stot. Černický odmietol rozkaz ako nesplniteľný z dôvodu nemeckej presily a viedol by ku krviprelievaniu a následne odišiel do Levoče na poradu s veliteľom tamojšej posádky. Popoludní vydalo nemecké velenie v meste rozkaz, že vojaci slovenskí kežmarskej posádky nesmú opustiť kasárne pod hrozbou zastrelenia.^[1]:96

Levočská posádka (peší pluk č. 5) pod velením stotníka Jána Fedáka akceptovala výzvu pplk. Jána Goliana na zahájenie povstania a k povstalcom sa pripojila aj 2. rota tankov pod velením npor. Achimského, ktorá sa práve cez Levoču presúvala na stredné Slovensko. Do kasární ale prišiel 10:30 veliteľ 1. pešieho pluku Východoslovenskej armády plk. František Stojan s rozkazom na akciu proti „záškodníkom“ v Poprade. Snažil sa zvrátiť situáciu, keď prišiel od plk. Talského rozkaz, že akcia proti „záškodníkom“ sa odkladá a Stojan sa dostal do izolácie. Popoludní prišla do Levoče skupina partizánov z Popradu pod velením Jaroslava Šolca. V meste sa aktivizoval Revolučný národný výbor pod vedením sociálneho demokrata Michala Beláka. Popoludní prebehlo na námestí zhromaždenie občanov, Michal Belák prečítal proklamáciu o politickom prevrate, bola vztýčená československá zástava a odznela československá hymna. Rozhlas odvysielal mobilizačnú výzvu. Večer bol plk. Stojan internovaný a zároveň v noci bolo zaistených niekoľko miestnych fašistov prevažne nemeckej národnosti.^[2]:332

V Spišskej Novej Vsi sa chopil iniciatívy 30. augusta Revolučný národný výbor, ktorý kontaktoval veliteľa posádky majora Adamovského. Ten sa postavil za povstanie a na dvore kasární prečítal vojakom prvý rozkaz pplk. Jána Goliana. Následne na jeho príkaz hlásil rozhlas, že major Adamovský sa ako splnomocnený zástupca generála Malára ujíma moci nad mestom.^[2]:334

Na základe vyhlásenej mobilizácie nastupovali 30. augusta od rána do kasární Pod Gerlachom nastupovali muži a preberali zbrane a výstroj. Pplk. Noščák začal organizovať obranu mesta a vojaci postupne zaujímali postavenia na cestách vedúcich z Popradu.

V dopoludňajších hodinách sa v kasárňach zastavil generál Augustín Malár. Ten letel z Prešova do Bratislavy na stretnutie s ministrom obrany Čatlošom. Počas zastávky v Poprade dal na nádvorí kasární nastúpiť dôstojníkov a mužstvo a mal k nim prejav odrádzajúci od predčasného povstania. Skupina partizánov z oddielu partizánskej brigády Za slobodu Slovanov pod velením Jaroslava Šolca, sa pokúsila zajať generála, no zasiahla neskoro a Augustín Malár odletel do Bratislavy.^[1]:20

Ráno 30. augusta opustil stot. Černický kežmarskú posádku, odišiel údajne po ďalšie rozkazy. Ostatní dôstojníci nemali prístup do trezoru s rozkazmi a ostali dezorientovaní, pričom telefonátmi dostávali protichodné pokyny (plk. Bodický z Mikuláša im nariadil čakať na ďalšie rozkazy, pplk. Lavotha z Prešova nariadil obranu kasární). Por. Kardoš nechal rozmiestniť v oknách kasární guľomety. Miestne nemecké velenie sa dozvedelo o odchode stot. Černického a ustanovilo por. Kardoša veliteľom posádky.^[1]:97

V Poprade bol vypracovaný plán pomoci kežmarskej nemeckej posádky, ktorá sa dostala do obkľúčenia miestnymi Nemcami. V popoludňajších hodinách vyrazili povstalci (vojaci popradskej, mikulášskej, levočskej posádky, partizáni z brigád Za slobodu Slovanov a Jánošik a dobrovoľníci) v smere Poprad – Matejovce – Huncovce a v smere Levoča – Ruskinovce – Ľubica. Kolóna z Popradu narazila na prvý odpor okolo 16:00 medzi Huncovcami a Kežmarkom, ale odpor miestnych Nemcov zdolali. Následne sa kolóna rozdelila. Pravé krídlo pod velením stot. Antona Takáča postupovalo po hlavnej ceste, ľavé krídlo stot. Jozefa Vraždu postupovalo po ľavom brehu rieky Poprad od Malého Slavkova. Kežmarskí Nemci vtrhli do kežmarských kasární, žiadali dôstojníkov, aby zahájili na povstalcov paľbu a keď títo odmietli, Nemci sami spustili paľbu z kanónov priamo z nádvoria kasární.^[1]:97 Povstalecké kanóny strieľali z Huncoviec. Povstalcom sa v ten deň podarilo preniknúť len na okraj Kežmarku. Súčasne sa od Ľubice prbiližovali vojaci levočskej posádky, ku ktorým sa v Ľubici pridali žandári zo stanice a 20 miestnych mužov. Boj o Kežmarok trval do večerných hodín.^[1]:21 Nemcami vymenovaný veliteľ kežmarskej posádky por. Kardoš nechal večer nastúpiť mužstvo a vyzval dobrovoľníkov do boja proti povstalcom. Prihlásilo sa 100 mužov, ale jednotka nakoniec nebola nasadená.^[1]:97

Sprava o Talskom

Ráno 5:00 začal ďalší povstalecký útok na Kežmarok. Napriek príchodu posíl z Levoče (2 pešie čaty pod velením por. Tomáša Zamišku a 3 ľahké tanky vz. 38 pod velením por. Krúpu) sa situácia stala pre povstalcov neudržiteľnou, nakoľko do Kežmarku začali prenikať okolo 10. hodiny od Spišskej Belej sily nemeckého Úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý postupoval z južného Poľska, a zvrátil pomer síl. Povstalci zvýšený tlak nevydržali a začali v panike ustupovať. Nemci obsadili celý Kežmarok a posádku odzbrojili, pričom mali straty 9 mŕtvach. Povstalecké straty boli 24 mŕtvych.^[1]:22

Rozprášené skupinky levočskej posádky sa vracali z Kežmarku do Levoče a vyvolávali paniku chýrmi o údajnom postupe Nemcov na Levoču, dokonca o dvoch nemeckých divíziách prichádzajúcich od Prešova. Večer začali masové dezercie. Veliteľ posádky stot. Ján Fedák nezvládol situáciu. Vyhlásenie bojového poplachu o 20:00 vyústilo do masovej paniky a úteku vojakov, zahadzovaniu zbraní. Velitelia a tanky utiekli na povstalecké územie, mesto opustili z obavy pred perzekúciou členovia RNV. Hlavným útočiskom sa stali Levočské vrchy. 1. septembra bola už hLevoča mestom nikoho. Okresný náčelník zrušil všetky opatrenia RNV.^[2]:333

Po rozhlasových prejavoch prezidenta Jozefa Tisu a generála Augustína Malára večer 30. augusta povstalecký zápal v Spišskej Novej Vsi ochladol. 31. augusta telefonoval major Adamovský na veliteľstvo Východoslovenskej armády v Prešove, ale ozval sa mu už nemecký hlas z obsadenej telefónnej ústredne. Major Adamovský začal taktizovať, obmedzil spoluprácu s RNV a večer so svojou jednotkou opustil Spišskú Novú Ves smerom na Vondrišel. Členovia RNV chceli mesto udržať, vybrali sa aj po zbrane do Levoče, no v levočských kasárňach im odmietli vydať zbrane potrebné vraj pre obranu Levoče.^[2]:335

Nemci prenasledovali povstalcov ustupujúcich od Popradu, pričom sa odohrali boje v Malom Slavkove, Huncovciach a Veľkej Lomnici. Samotný útok na Poprad začal 13:00 prestrelkami v Matejovciach, po ktorých sa povstalci museli stiahnuť na líniu Stráže – Spišská Sobota – Veľká. Nemci zaútočili na Spišskú Sobotu za pomoci tankov, delostrelectva a mínometov. Najťažšie boje sa odohrali v okolí kasární Pod Gerlachom a v Grébparku. Okolo 15:00 vnikli Nemci na spišskosobotské námestie, kde boli zastavení paľbou povstaleckého tanku. Boje zapálili domy na námestí. Miestni hasiči ich začali hasiť ešte počas bojov, pričom sa námestie podarilo zachrániť, zhoreli len štyri domy. Napriek príchodu povstaleckých posíl okolo 17:00 (tanky npor. Achimského, dve batérie poľných húfnic) bola povstalecká obrana definitívne prelomená a povstalci vytlačení k Popradu. Povstalci stratili 17 mužov vrátane veliteľa kasární Pod Gerlachom por. Jozefa Feldsama, padlo 7 nemeckých vojakov a zastrelení boli 9 civilisti. Ďalších 15 povstalcov padlo vo Veľkej, kam útočili Nemci od Mlynice a Veľkého Slavkova a mnohí zranení neskôr podľahli v nemocnici v Spišskej Sobote.^[1]:23

Dopoludnia začali Poprad opúšťať veleni posádky, žandári a členovia RONV. Personál popradského letiska sa presunul na letisko Mokraď, samotné popradské letisko obsadili Nemci 17:00. Boje povstalcov s Nemcami postupujúcimi od Spišskej Soboty trvali do nočných hodín. Okolo 21:00 začali povstalci ustupovať, časť smerom ku Gánovciam, časť k muničnému skladu na Kvetnici a k Spišskému Bystrému a časť smerom na Svit. Posledné boje sa odohrali na dnešnej Partizánskej ulici v Poprade.^[1]:23

31. augusta vyslalo povstalecké velenie z Brezna nad Hronom kpt. žandárstva Ľudovíta Krampla, aby organizoval obranu v priestore Kvetnica – Hranovnica. Kolóna nákladných áut narazila medzi Pustým Poľom a Vernárom na ustupujúce tanky a nákladné autá. Kpt. Krampl vydal rozkaz otočiť ustupujúcu kolónu a na svitaní dorazili do Hranovnice. Následne počas prieskumu v smere na Kvetnicu stretli kolónu ustupujúcu z Popradu aj s veliteľom pplk. Noščákom, ktorý s popradskou posádkou na rozkaz plk. Bodického ustupoval na Štrbu.

Kpt. Krampl sa rozhodol vybudovať obranu na severnom okraji lesov medzi cestou z Popradu na Spišské Bystré a cestou z Popradu na Hranovnicu. Cestu na Hranovnicu bránila 1. pešia rota s čatou ľahkých tankov, sklad na Kvetnici bránila pešia čata s dvoma 15 cm húfnicami. Bol zahájený odvoz zbraní a munície zo skladu na Kvetnici na Pohronie, čo sa však podarilo spniť len čiastočne.

Po bojoch v Spišskej Sobote a v Poprade sa ku Kvetnici začali sťahovať povstalecké jednotky, skupina vojakov por. Drugaja a guľometná rota npor. Schmidta z levočskej posádky, dva tanky, kolóna áut a asi 100 vojakov z letiska Spišska Nová Ves a 60 partizánov z oddielu Sláva. Čata letcov bola vysunutá na pravé krídlo do Spišského Štiavniku.^[1]:89

Situácia na Spiši bola povstaleckému veleniu nejasná. 31. augusta bolo na čs. MNO v Londýne z Banskej Bystrice nerealisticky hlásené:

Nemci pokračovali v útokoch. Časť jednotiek spolu s jednotkami Heimatschutzu útočila na Svit a Batizovce, no v ten deň sa ich postup podarilo v priestore Batizoviec zastaviť. Úderný pluk 1. tankovej armády postupoval na Kvetnicu a Hranovnicu. kpt. Krampl bol priesmumom informovaný o 5 nemeckých tankoch a obrnených vozidlách, delostrelectve a tak nariadil pripravovať ústupovú cestu na Vernár. Pred nemeckýcm útokom Nemci požiadali poslom s bielou zástavou o rozhovor s povstaleckým veliteľom. Vyslaný bol stot. Čipka, ktorý po návrate o hodinu kpt. Kramplovi hlásil, že Nemci požadujú koniec odporu, uvoľnenie cesty na Vernár a Pusté Pole a spoločný boj proti partizánom, inak zaútočia. stot. Čipka Nemcom odkázal, aby do 13. hodiny vyprázdnili Poprad, inak zútočia partizáni. Za muničným skladom bola rozostavená batéria troch 15 cm húfnic a ich paľba zničila jedno a poškodila nemecké dve lietadlá na popradskom letisku. Odvetou bol nálet 3 nemeckých bombardérov na povstalecké delostrelectvo, ktorý ale nespôsobil vážnejšie škody. 16:00 prišiel do Hranovnice pplk. Imrich Václav a na rozkaz povstaleckého velenia prevzal po kpt. Kramplovi velenie na tomto úseku. Vo večených hodinách podnikli Nemci prvý útok na Kvetnicu, ale ten bol odrazený paľbou povstaleckých tankov.^[1]:91

Nemecké lietadlá Ju-87 zostrelili povstalecké pozorovacie lietadlo Š-328 pilotované čat. Štefanom Zúberom vyslané na prieskum z letiska Mokraď. Letci sa pri núdzovom pristátí v Lučivnej zachránili, no lietadlo vybuchlo. Cez Vysoké Tatry prenikli do Štrby tri nemecké obrnené vozidlá s osádkami.^[1]:24

Nemecké jednotky vstúpili Levoče bez boja 2. septembra.^[2]:333

RNV v Spišskej Novej Vsi sa aj po odchode jednotky majora Adamovského snažili udržať situáciu. Pokúšali sa podchytiť ustupujúcich vojakov z Levoče. Dňa 2. septembra bola v meste vyhlásená mobilizácia a vznikla nová malá povstalecká jednotka vyzbrojená pechotnými zbraňami pod velením Ernesta Marcinka. V tom čase tvorila Spišská Nová Ves už enklávu izolovanú od povstaleckého územia.^[2]:335

2. septembra. zahájili Nemci o 4. hodine delostreleckú a mínometnú paľbu na postavenia povstalcov na Kvetnici a Hranovnici, aby po nej zaútočili a vytlačili povstalcov z okraja lesa ku kameňolomu. Okolo 10. hodiny prišlo povstalcom ako posila 50 partizánov z brigády Jánošík a boli vyslaní na severný okraj Hranovnice. Proti nemeckej presile povstalecká obrana neuspela a po stratách 13 mŕtvych a mnohých ranených začali povstalci ustupovať na Vernár a Pusté Pole.^[1]:93

Povstalecké velenie na základe žiadostí pplk. Václava z predchádzajúceho dňa vyslalo do Hranovnice na pomoc rotu vojakov. 3. septembra vyslalo na tento úsek opäť kpt. Krampla, aby zastavil ústup a zorganizoval obranu. Kpt. Krampl v priestore Červenej Skaly okolo 13. hodiny našiel bezhlavo ustupujúce skupiny asi 150 vojakov a tanky npor. Achimského. V priekope pri ceste sedel aj vyčerpaný a deprimovaný pplk. Václav. Kpt. žand. Krampl dal nastúpiť vojakov, vytvoril z nich 2 roty a jednu nasadil do obranného postavenia pri Červenej Skale. Začinali boje o Telgárt.^[1]:94

V noci z 3. na 4. septembra dorazila z Poľska skupina Schäfer s práporom Hoyer a cez Kežmarok sa presunula do Popradu. Ráno začal hlavný útok na Svit. Nemci prelomili s podporou letectva obranu pri Svite a Batizovciach a vnikli do mesta. Po pouličnom boji boli povstalci zatlačení k Lučivnej a k Štrbe, no ani tam sa povstalcom nepodarilo udržať a ustupovali ďalej na západ na Liptovský Hrádok. Boje si vyžiadali na strane povstalcov 12 mŕtvych a zahynulo 6 civilistov. Ostreľovanie v Štrbe zapálilo niekoľko domov a stodôl. V tento deň pilot Kombinovanej letky Ján Ľupták na dvojplošnej zastaralej stíhačke Avia B.534 poškodil na popradskom letisku tri nemecké lietadlá Ju 87 Stuka.^[1]:25

5. septembra. po bojoch na prístupových cestách pri Smižanoch a Odoríne Nemci obsadili Spišskú Novú Ves. Povstalecký veliteľ Ernest Marcinko bol pri Odoríne ťažko ranený.^[2]:335

Počas ôsmich dní bojov na Spiši povstalci neudržali tento dôležitý región a stratili nielen posádkové mestá a dve letiská, ale bolestivá bola strata skladu na Kvetnici, kde sa podarilo evakuovať len zlomok zo 40 miliónov nábojov, 200 000 ručných a delostreleckých granátov a 400 pušiek, ktoré neskôr povstalcom chýbali.^[5]:121 Nemci mali otvorenú cestu na Horehronie aj na Liptov.

1. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z} MANIAK, Marcel. Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. [s.l.] : [s.n.], 2014. ISBN 978-80-89426-29-4. S. 111.
2. ↑ ^{a b c d e f g h} JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. 1.. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8.
3. ↑ PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2012. ISBN 978-80-89514-05-2.
4. ↑ PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Dokumenty. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966. 1220 s.
5. ↑ LACKO, Martin. Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava : Slovart spol. s r.o., 2008. ISBN 978-80-8085-575-8.