Silénos
Silénos alebo Seilénos (starogr. Σιληνός, Σειληνός, lat. Silenus) je v starogréckej mytológii vychovávateľ a sprievodca boha vína Dionýza. Obvykle je zobrazovaný ako trochu pupkatý, plešatý a podgurážený starec s konskými ušami.[1]
Pôvod
[upraviť | upraviť zdroj]O jeho pôvode sa nevie nič určité. Niekedy sa uvádza, že sa zrodil z krvi zmrzačeného Úrana, inokedy sa za jeho otca považuje boh Hermes alebo Pan a za matku Kybelé. Nič nie je známe ani o jeho mladosti, lebo v mýtoch ho opisujú už len ako starca.[1] Silénos bol daimón, ktorý predstavoval ducha divokej prírody. V umení bol často zobrazovaný ako napoly človek a napoly zviera, s ušami a niekedy i nohami a chvostom koňa. Často sa jeho meno uvádzalo v plurále (Siléni).[2] Neskorší siléni boli opití stúpenci Dionýza; zvyčajne holohlaví a tuční s hrubými perami, skrčenými nosmi a s nohami človeka. Neskôr sa množné číslo „siléni“ prestalo používať a asociovalo sa to len so Silénom, učiteľom a verným spoločníkom boha vína Dionýza.[3] Siléni boli starovekými autormi často zamieňaní so satyrmi a niekedy aj za boha Pana. Niekedy môže byť zložité rozlíšiť v umení zobrazenia silénov od satyrov, aj keď satyrovia mali kozie nohy a boli väčšinou mladí, kým siléni sa zobrazovali ako starí muži s konskými ušami.[2]
Silénos bol notoricky známy konzument vína, býval zvyčajne opitý a museli ho podopierať satyrovia alebo ho niesol somár. Silénos bol opísaný ako najstarší, najmúdrejší a najopitejší zo stúpencov Dionýza a hovorilo sa o ňom, že je vychovávateľom mladého boha. Vďaka tomu spadá do kategórie učiteľov či vychovávateľov bohov, ktorá zahŕňa napríklad aj Priapa, Hermafrodita, Kédalióna či Cheiróna.[4]
Keď bol Silénos opitý, tak mal jedinečné znalosti a moc proroctva. Najznámejší príbeh, ktorý sa so Silénom spája, je príbeh, kedy sa stratil a blúdil vo Frýgii, až kým ho roľníci nezachránili a nevzali k ich kráľovi Midasovi, ktorý sa k nemu správal láskavo. Na oplátku za Midasovu pohostinnosť mu Silénos porozprával niekoľko príbehov a kráľ, očarený Silénovým rozprávaním, ho zabával päť dní a nocí.[5] Dionýzos ponúkol Midasovi odmenu za jeho láskavosť voči Silénovi a Midas si vybral silu premeniť všetko, čoho sa dotkol, na zlato.
Silénos bežne figuruje v rímskych námetoch pre sarkofágy, stelesňujúcich transcendentné prísľuby dionýzovského kultu.
- Silénos ako člen dionýzovského sprievodu
-
-
Papposilénos v dionýzovskom sprievode, nádoba z Paestum, Magna Graecia (Metropolitné múzeum umenia) -
Satyr držiaci štít, podopierajúci opitého Siléna, vázy z Borghese, 1. stor. pred Kr. (Louvre) -
-
Hermafroditos a Silénos, vpravo maináda s tyrsom. Rímska freska z Pompejí, Dom M. Epidi Sabiniho, IX.1.22. -
Dionýzos nalieva víno, zatiaľ čo Silénos hrá na lýre, obraz z Boscoreale, Campania, cca 30 pred Kr. (Britské múzeum) -
Silénos hrajúci na lýre, detail fresky z Vily Mystérií, Pompeje, cca 50 pred Kr.
_MET_DP111867.jpg)
Papposilénos
[upraviť | upraviť zdroj]Papposilénos „tatko Silén“ je reprezentácia Siléna, ktorá zdôrazňuje jeho starobu, často vykresľovaný v satirických hrách alebo komédiách. Na maľbách na vázach sú jeho vlasy často biele a ako aj na soškách, tak má vypuklé brucho či ochabnuté prsia. V týchto zobrazeniach je často jasné, že Papposilénos je herec, ktorý hrá rolu. [6]
-
Papposilénos hrá na aulos, bronz z 3. storočia pred Kr. (Walters Art Museum) -
Dvaja papposilénovia ako speváci v Panaténaiách, cca 420 pred Kr. -
Herec ako Papposilénos, okolo roku 100, originál zo 4. storočia pred Kr. (Altes Museum, Berlín)
Zobrazenia
[upraviť | upraviť zdroj]V umení
[upraviť | upraviť zdroj]Koncom 19. storočia bol v Nemecku a vo Viedni symbolizmus zo starovekého Grécka reinterpretovaný prostredníctvom novej freudovskej prizmy. Približne v rovnakom čase secesný umelec Gustav Klimt používa neúctivého Silena s bacuľatou tvárou ako motív v niekoľkých dielach. [7]
-
Piero di Cosimo: Objav medu od Bakcha, cca 1499 (Worcester Art Museum, Worcester) -
Piero di Cosimo: Nešťastia Siléna, cca 1500 (Fogg Museum, Harvard University) -
Peter Paul Rubens a David Rijckaert II: Spiaci Silénos, cca 1611 (Akadémia výtvarných umení Viedeň) -
Jusepe de Ribera: Opitý Silénos, 1626 (Museo di Capodimonte, Neapol) -
Jean-Baptiste Boudard: Skupina ticha, mramorová socha vo vojvodskom parku, Parma, 1766 -
Jules Dalou: Triomphe de Silène, bronzová socha, Jardin du Luxembourg, Paríž, 1897 -
Rupert Bunny: Silénos s niekoľkými dokonalými dámami z Frýgie usporiadali koktailovú párty, cca 1938
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Socha Siléna, Výstava v Taipei 2013 -
-
Silénos držiaci kantharos a lýru, Vulci, Etrúria, cca 475–425 pred Kr. -
-
Socha Siléna, detail -
-
Zlatý falér (ornament, ktorý nosia kone) predstavujúci Siléna, Sýria, 3. storočie pred Kr. -
Maska Siléna, prvá polovica 1. storočia pred Kr. -
Dve rímske bronzové fulcry predstavujúce Siléna, 1. storočie pred Kr. – 1. storočie n.l. (Inštitút umenia v Chicagu) -
-
Mozaika s maskou Siléna -
Socha Siléna, 2. storočie pred Kr. (Archeologické múzeum Delos) -
Socha Siléna, Archeologické múzeum Delos, detail
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 427.
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 344.
- ↑ Kerenyi, p. 177.
- ↑ Kerenyi, p. 177.
- ↑ J. Thompson (2010). "Emotional Intelligence/Imaginal Intelligence", in: Mythopoetry Scholar Journal 1.
- ↑ Albin Lesky, A History of Greek Literature, translated by Cornelis de Heer and James Willis (Hackett, 1996, originally published 1957 in German), p. 226; Guy Hedreen, "Myths of Ritual in Athenian Vase-Paintings of Silens", in: The Origins of Theater in Ancient Greece and Beyond: From Ritual to Drama (Cambridge University Press, 2007), p. 151.
- ↑ Carl Schorske Fin-de-Siècle Vienna – Politics and Culture, 1980, page 221
Text is available under the CC BY-SA 4.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.
