Rechabeám alebo Roboam alebo Roboám (hebrejsky:רחבעם Rechav'am) bol prvý kráľ Judského kráľovstva. Vládol v rokoch okolo 931 – 913 pred Kr. Bol synom kráľa Šalamúna a amonskej princeznej Námy (Naamy).^[1] Začal kraľovať keď mal 41 rokov a kraľoval 17 rokov. Jeho tvrdosť voči nárokom severných kmeňov o zmiernenie daní a nútených prác spôsobila hneď na začiatku jeho vlády rozdelenie Izraela na Severné kráľovstvo (Izraelské) a južné Judsko (Južné kráľovstvo). Verné kráľovi zostali len kmene Júda, Benjamín a Simeon a časom sa pridali aj Leviti (Lévijci) (kmeň kňazov, kmeň bez územia), ktorí v dôsledku zavádzania pohanských obradov v Severnom Izraeli utekali do Jeruzalema a jeho chrámu. Izraelský kráľ Jeroboam I. (Jeroboám I.) vtedy zriadil vzdorosvätyne v Beteli (Bét-eli) a Dane (Dáne) na území severných kmeňov.^[2] Okolo roku 926 zaútočil na Judsko faraón Sesak (Šišak), úplne ho vyplienil a vydrancoval aj Jeruzalem a Pánov (Hospodinov) chrám.^[3] Potom kráľ Rechabeám (Roboam) opevnil mestá na hraniciach s Filištínskom (dnešná Gaza) a Egyptom. Rechabeám (Roboam) mal 18 manželiek a 60 konkubín.^[4] Rechabeámove (Roboamove) manželky boli napr. Mahalata (Machalata) (dcéra Dávidovho syna Jerimota/Jerimóta a Abihaily/Abichaiľ, dcéry Izaiho syna Eliaba/Eliába) a Maácha/Maacha (dcéra Dávidovho syna Absolóna).^[5] Rechabeám (Roboam) splodil 28 synov a 60 dcér.

Biblia hodnotí jeho vládu slovami: „Páchal zlo, lebo sa nestaral o to, aby hľadal Pána.“^[6] Za vlády Rechabeáma (Roboama) pôsobil v Judsku prorok Semeiáš (Šemaiáš).^[7]

• Knihy kráľov
• Knihy kroník