Do psychiatrickej liečebne v Štenberku pri Olomouci prichádza nový pacient. Ako ostatní pacienti, aj on je nazývaný svojim krstným menom – Viktor. Bezprostrednou príčinou jeho prijatia bol neúspešný sebevražedný pokus. Pacient je depresívny a hrozí nebezpečenstvo, že by mohol pokus opakovať. Lekárske konzílium tvorí primár Štefan Rikovský, dr. Strnad, dr. Široký, dr. Vacková a dr. Horáková. Doktorka Vacková, ktorá pacienta prijala, podáva prvú správu a prehráva magnetofónový záznam prvého rozhovoru. Z neho vyplýva, že pacient, poslucháč pedagogického inštitútu, vyrastal v harmonickom rodinnom prostredí. Mal dosť kamarátov, rozhodne sa nepovažuje za samotára. Mal vážnu známosť, o tej však odmieta hovoriť. Na otázku pocitu osobnej slobody, odpovie rovnakou otázkou doktorke: či sa cíti slobodná.

Svoj sebevražedný pokus Viktor vysvetlí ako určitý prejav slobody, už po krátkom pobyte v liečebni sa Viktor pomaly začne zapájať so kolektívu a lekári sa rozhodnú skúsiť metódu psychodrámy, pri ktorej by sa pacient rozohrial, ventiloval svoje afekty a uvoľnil sa. Najskôr zapoja Viktora do hry s iným pacientom – pani Vilmou. Hry sa zúčastnia aj ďalší pacienti: Ondrej, Mária, Juraj, Karol, a Gita. Po čase sa stáva sám hlavným aktérom. Z krátkych výstupov sa dozvedáme, že jeho prvé výpovede v mnohom neboli presné, niekedy úplne nesprávne. Viktorov otec bol veľkoobchodník. Na chlapca bol až prehnane prísny a Viktor sa ho bál, takisto ako jeho matka. Dozvedáme sa to z dvoch krátkych scénok – ako matka priniesla Viktorovi sladkosti a ako Viktor otcovi prehlásil, že necvičil hru na klavír. Po tejto druhej scéne Viktor priznal, že otca nenávidel. Keď sa matka neskôr postavila na otcovu stranu, neveril už nikomu a cítil sa nesmierne osamelý. Tento stav sa trochu zlepšil na strednej škole, kde našiel porozumenie u profesora biológie, ktorý však bol zo školy vyhodený pre svoje náboženské presvedčenie, Viktor to považoval za veľku nespravodlivosť a chcel, aby sa žiaci profesora postavili. Dostal sa do konflitku s profesorom češtiny a spolužiaci ho v tejto situácii nechali samého. Od tej doby mal Viktor na škole povesť rušivého elementu. Keď si potom podal prihlášku na vysokú školu – chcel študovať medicínu – škola mu odmietla dať odporúčanie, aj keď po prospechovej stránke patril medzi najlepších žiakov. Okrem Viktorového chovania s nábožensky cítiacim profesorom vyrukovali aj s jeho kádrovým profilom, otcom veľkoobchodníkom – nevadilo, že otec bol už niekoľko rokov mŕtvy a matka musela svojou prácou živiť seba a deti.

Viktor odišiel do pracovného pomeru a potom na vojnu. Po vojne sa – vďaka matkinej protekcii – dostal na pedagogický inštitút. Najprv si neveril, ale potom sa predsa len spriatelil s niektorými chlapcami z internátu a potom sa zamiloval. Jeho dievča ho najskôr obdivovalo, on bol šťastný, že konečne našiel blízkeho človeka, ktorý mu rozumie, ktorému sa môže zdôveriť so svojimi problémami.