Propyleje je všeobecný pojem označujúci monumentálnu vstupnú bránu, ktorá bola súčasťou antickej gréckej architektúry. Typickým príkladom je vstupná brána na aténskej akropole. Pojem môže označovať aj neskoršie neoklasické a romantizujúce stavby ako napríklad Brandenburská brána v Berlíne.

Aténska akropola bola už od mykénskych čias obraňovaná hradbami, ktoré pretrvali s malými zmenami až do roku 480 p.n.l, keď boli stavby na akropole zničené perzskou armádou. Propyleje boli postavené ako súčasť stavieb na Akropole, ktorých výstavbu inicioval aténsky politik Pericles v snahe o prebudovanie Akropoly po ničivých Perzských vojnách. Hlavným architektom bol Periklov priateľ Feidias a výstavba bola financovaná zo zdrojov Délskeho spolku.^[1]

Samotné Propyleje boli budované v rokoch 437-431 architektom menom Mnesikles, o ktorom nie je dochovaných viac informácií. Ide o prvú známu stavbu na ktorej sa vyskytovali iónske a dórske prvky súčasne. Originálny a inovatívny dizajn nebol napokon dokončený v plánovanom rozsahu z dôvodu nútenej prestávky ako aj kvôli vypuknutie Peloponézskej vojny. Stredom viedla Svätá cesta panaténajských sprievodov. Cez bránu prechádzali návštevníci Akropoly v čase sviatkov spolu s obetnými zvieratami. Prechádzalo sa cez jednu hlavnú a štyri postranné brány. Na prácach participovali významní umelci vtedajšej doby, ako napríklad sochár Alkamenes.^[1]

Nachádzajú sa v západnej časti skalnatého návršia. Ako všetky pamiatky na Akropole, sú i Propyleje postavené z penthélskeho bieleho mramoru, pričom sivý mramor z Eleusis na mnohých miestach prerušuje bielu jednotvárnosť a zároveň zdôrazňuje architektonickú štruktúru. Stavba s dĺžkou 74 m sa rozprestiera takmer po celom západnom svahu Akropoly.

Centrálna budova je dvoma radmi stĺpov rozdelená na tri lode a mramorovým múrom v pravom uhle na dva fronty, východný a západný. Každú z lodí tvorí šesť dórskych stĺpov s jedným štítom. Vstupná časť je prerušená piatimi bránami. Najväčšia z nich, stredná, bola považovaná za hlavný vchod od Via Sacra (t. j. Svätej cesty), po ktorej išli slávnostné sprievody počas konania panathénajských hier.

Bohato vyzdobený strop bol podopretý mramorovými nosníkmi a dvoma radmi iónskych stĺpov. Hviezdicovité stopy v kazetách, ktoré sú zrejme ešte i dnes, dovoľujú rekonštruovať utváranie stropu, ktorý mal predstavovať modré nebo so zlatými hviezdami.

Severné krídlo zahŕňa veľký priestor, obdĺžnikovú miestnosť Pinakothéku, v ktorej veľkí umelci 5. stor. pred Kr. vystavovali svoje diela. Mnésiklov zámer, postaviť rovnakú budovu v južnom krídle, narazil na odpor kňazov vedľajšej svätyne Charitiek a chrámu Athény Niké. Preto svoje plány sa obmedzil na menšiu otvorenú sálu s jedným radom stĺpov na severnej a jedným na južnej časti. Popri majstrovských maliarskych dielach boli Propyleje ozdobené i dielami významných sochárov. Nad všetkými dominovala gigantická Feidiova skulptúra Atény Promachos (t. j. Tej, čo bojuje v prvej línii). Dielo vysoké 7,5 m predstavovalo bohyňu s korintskou helmou, ozbrojenú kopijou a štítom.

Okrem schodov viedli cez Propyleje i rampy v tvare písmena S, ktoré umožňovali výstup nielen ľuďom, ale aj povozom, používaným pre transport materiálu, a obetným zvieratám. Neskoršie, za cisára Septimia Severa (193 – 211 po Kr.) zriadili Rimania slávnostné schodisko, a tzv. Beulého bránu, pomenovanú na počesť francúzskeho archeológa Ernesta Beulé, ktorú ju odkryl v roku 1852 pod tureckým opevnením.

Severné krídlo Propylejí pokrýva podstavec z hyméttskeho mramoru, postavený v 2. stor. pred Kr. pre sochu mecenáša a obdivovateľa Atén, pergamského kráľa Euménea. Neskoršie naň, postavili sochu Marca Vipsania Agrippu, zaťa cisára Augusta, na štvorzáprahu.

Propyleje zdieľali osud Atén a Akropoly. V byzantskej dobe sa stali sídlom arcibiskupa, neskoršie si tu zriadil svoje sídlo Florenťan Nerio Acciaiuolli a pri južnom krídle postavil vysokú štvorhrannú vežu, ktorú dal v r. 1875 strhnúť H. Schliemann. Ťažkú ranu utrpeli Propyleje r. 1645 úderom blesku, ktorý spôsobil na Mnésiklovom majstrovskom diele nenapraviteľné škody.

Počas reštauračných prác v rokoch 1909-1917 bolo použité železo čo spôsobilo fragmentáciu mramoru v dôsledku jeho oxidácie. Počas záchranných prác v rokoch 1990 – 1993 bolo 64 mramorových blokov odstránených a zakonzervovaných. Následne bolo medzi rokmi 2001 – 2010 odobratých 192 blokov, ktoré boli neskôr vrátené na pôvodné miesto a vystúžené titánom. Váha jedného bloku bola od od 0.5 po 11 ton.^[2]

• E. Bernardini, Odhalené tajomstvá starých civilizácií, Príroda, Bratislava, 2007
• propyleje. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 725.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Propyleje