Polygnótos (starogr. – Πολύγνωτος), grécky maliar z 5. storočia pred Kr., bol jedným z najvýznamnejších umelcov staroveku.^[1][2][3]

Polygnótos, syn maliara Aglaofóna, pochádzal z ostrova Thasos.^[4] Približne v roku 475 pred Kr. sa presťahoval do Atén, kde sa stal Kimónovým priateľom a údajne milencom jeho nevlastnej sestry Elpiky. Už z toho sa dá predpokladať, že v sociálnom postavení nebol len obyčajným remeselníkom (technites).^[3]

Nezachovala sa žiadna z jeho nástenných malieb. Z antických správ je ale známe, že mali prevažne mytologický námet. Medzi jeho najznámejšie diela patrili maľba Iliú persis (dobytie Tróje) a Nekyia (Odyseov vstup do podsvetia), vystavená v knidskej lesché (vo verejnej miestnosti) v Delfách.^[1] Tieto maľby mali viac ako 70 postáv a boli namaľované zrejme v rokoch 458 až 447 pred Kr., v Aténach vyzdobil tiež časť stoy poikilé (maľovaného stĺporadia, ktoré sa nazývalo aj portikom peisianaktijským ^[5]), Théseion a Anakeion. Už za svojho života sa stal slávnym maliarom. Aj keď ešte nepoužíval tieňovanie (skiágrafia - umenie tieňovať), tvoril už omnoho voľnejším štýlom (postavy boli napríklad zoradené naprieč maľbou, nie len v jednej línii).^[1]

Antický cestovateľ Pausanias, ktorý niekoľko jeho diel podrobne opísal, uvádza, že s využitím štyroch základných farieb, čiernej, bielej, červenej a okrovej na rozdiel od iných maliarov upustil od profilových zobrazení figúr, zaobišiel sa bez základnej linky a vniesol do svojich obrazov priestorový prvok.^[1][4]

Jednotná perspektíva v modernom zmysle síce ešte neexistovala, ale rozptýlené Polygnótove postavy tak voľne vystupovali z priestoru, že jeho obrazy nevzbudzovali dojem dekorácie, ale okna do sveta. Neskorší kritici tiež oceňovali Polygnótovu kombináciu ethosu (charakterový a mravný základ) a pathosu (spontánne, emotívne reakcie na vonkajší popud). Technika, ktorú používal pre zachytenie ideálnych charakterových rysov, bola značne rozmanitá. Musel mať dokonalý kresbový štýl, keď vedel vystihnúť aj tie najjemnejšie odtienky v gestách, pózach a výrazoch tvárí postáv a tiež docieliť znázornenie ich citov a celkovú atmosféru obrazu. Tvorba bez základných liniek mu umožňovala vytvárať dovtedy nezvyčajné zoskupenia postáv a oveľa výraznejšie vyjadrovať i psychologické vzťahy medzi nimi. Strata či zničenie týchto majstrovských diel, vďaka ktorým sa starogrécka maľba stala jednou z najpozoruhodnejších výtvarných prejavov svojej doby, je zrejme najťažšou ranou, akú nám starovek utŕžil.^[3]