Oleg Makarov
kozmonaut NPO Energija
Oleg Makarov v roku 1981
Št. príslušnosť	ZSSR/Rusko
Stav	zosnulý
Narodenie	6. január 1933 Udomľa, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko)
Úmrtie	28. máj 2003 (70 rokov) Moskva, Rusko
Iné zamestnanie	inžinier
Čas vo vesmíre	20 dní, 17 hodín, 20 minút
Kozmonaut od	27. mája 1968
Misie	Sojuz 12, Sojuz 27, Saľut 6, Sojuz T-3
Kozmonaut do	4. apríla 1986
Kozmonautický portál  Biografický portál

Oleg Grigorievič Makarov (rus. Олег Григорьевич Макаров; * 6. január 1933, Udomľa – † 28. máj 2003, Moskva) bol sovietsky kozmonaut. V roku 1973 sa zúčastnil letu na kozmickej lodi Sojuz 12 a v roku 1975 aj nevydareného štartu Sojuz 18a. V roku 1978 absolvoval let v Sojuze 27 na stanicu Saľut 6 (utvorenie orbitálneho komplexu so Sojuzom 26 a Saľutom 6) a v roku 1980 letel na Sojuze T-3 opäť na stanicu Saľut 6.

Otec bol dôstojník a rodina, teda Olegova matka, on sám i sestra cestovali podľa miest jeho zaradenia. Žili v Povolží, potom vo Fergane, Kalininská oblasť, v NDR. Musel meniť aj základné školy a potom s otcovým súhlasom odišiel sám študovať do Moskvy. Absolvoval Baumannovu vysokú technickú školu (1951-1957) a stal sa konštruktérom komponentov kozmických lodí vo Výskumnej konštrukčnej kancelárii č.1 (OKB-1) vedenej Koroľovom. Do tímu kozmonautov OKB-1 bol zaradený v roku 1966. Spočiatku do piatej skupiny civilných špecialistov, neskôr bol členom skupiny pre plánované lety na Mesiac. Keď tento program predčasne skončil, pokračoval v príprave pre lety na Sojuze.

Prvýkrát vzlietol vo funkcii palubného inžiniera z Bajkonuru v kozmickej lodi Sojuz 12 v septembri 1973, spolu s ním letel Lazarev. Preverovali nové systémy lode a na Zem sa vrátili po dvoch dňoch. Potom bol menovaný do záložnej posádky Sojuzu 17.

Znova vzlietol s Lazarevom 5. apríla 1975 na lodi Sojuz, neskôr označenej ako Sojuz 18a, došlo však k poruche nosnej rakety, od ktorej sa loď Sojuz musela vo výške takmer 200 km núdzovo oddeliť a po 20 minútach pristála na Zemi, v odľahlej horskej oblasti neďaleko hraníc s Čínou. Hoci kozmonauti pristáli v extrémnych podmienkach a bola kvôli nim zorganizovaná veľká záchranná akcia, našťastie obaja vyviazli bez zranení. Tento neúspešný let nebol v tom čase oficiálne uznaný a jeho okolnosti boli utajované.

Druhý oficiálny let absolvoval v roku 1978 so Sojuzom 27. Letel spolu s Džanibekovom a spoločne sa pripojili na orbitálnu stanicu Saľut 6 a tu aj s posádkou pripojeného Sojuzu 26 plnili zadané úlohy. Späť sa vrátil v Sojuze 26 po 6 dňoch.

Tretíkrát vzlietol z Bajkonuru v Sojuze T-3 v roku 1980, letel spolu s Kizimom a Strekalovom opäť na orbitálnu stanicu Saľut 6. Skúšali nový typ lode a vykonali opravy na Saľute.^[1].

• Sojuz 12 (27. septembra 1973 - 29. september 1973)
• Sojuz 27, Sojuz 26 (10. januára 1978 - 16. januára 1978)
• Sojuz T-3 (27. november 1980 - 10. december 1980)

Celkom vo vesmíre strávil počas troch letov 20 dní. Mal s manželkou jedno dieťa. V roku 1987 odišiel z tímu kozmonautov späť do firmy NPO Energija. Zomrel vo svojich 70 rokoch na infarkt myokardu.

1. ↑ CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. Praha : Práce, 1982. Kapitola Oleg Grigorievič Makarov, s. 156.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oleg Makarov na českej Wikipédii.