O obci na Liptove pozri Liptovské Matiašovce.

Matiašovce
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Kežmarok
Región	Zamagurie
Nadmorská výška	556 m n. m.
Súradnice	49°21′14″S 20°21′44″V / 49,3538°S 20,3623°V / 49.3538; 20.3623
Rozloha	17,5 km² (1 750 ha) [1]
Obyvateľstvo	832 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	47,54 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1326 v listine uhorského kráľa Karola Roberta
Starosta	Marián Štefaňák[3] (SMER-SD, HLAS-SD, SNS)
PSČ	059 04 (pošta Spišské Hanušovce)
ŠÚJ	523712
EČV (do r. 2022)	KK
Tel. predvoľba	4 82
Adresa obecného úradu	OÚ Matiašovce
E-mailová adresa	matiasovce@stonline.sk
Telefón	052/482 20 16, 052/ 418 12 02, 052/ 418 12 01
Fax	052/482 2016
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Matiašovce
Webová stránka: matiasovce.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Matiašovce (poľ. Maciaszowce, gor. Mačosovce) sú obec na Slovensku v okrese Kežmarok.

Zakladateľom osady Matiašovce bol pravdepodobne v roku 1308 magister Kakaš Berzeviczy. Osada mohla vzniknúť už koncom 13. storočia, spolu s výstavbou gotického kostola. Magister Kakaš neskôr dal neznámemu šoltýsovi poverenie založiť na jeho pozemkoch severne k Sp. St. Vsi pozdĺž rieky Pribitz dedinu na memeckom emfyteutickom práve. Donančná listina Matiašoviec z tých čias sa však nezachovala.

Prvá písomná zmienka o obci je teda v listine z roku 1326, ktorou uhorský kráľ Karol Róbert skonfiškoval magistrovi Kakašovi zamagurské majetky, medzi ktorými boli aj Matiašovce. Obec tak patrila hradnému panstvu Nedeca, neskôr rodine František Horváth-Palocsay pôvodom z Plavča. Obec Matiašovce v 16. storočí vlastnila šoltýska rodina Pasuthovcov pochádzajúcich z Litvy. Po smrti Stanislava v roku 1632, posledného z rodu Pasuthovcov, obec prešla do vlastníctva rodiny Lapšanských z Nižných Lapš (dnes ležiacich v Poľsku), ktorá bola s Pasuthovcami v príbuzenskom vzťahu. Je predpoklad, že obec, podľa svojho prvého šoltýsa, ktorý sa volal Matias, dostala svoje pomenovanie Mathyasugasa, neskôr ako Matheusuagasa (1340), Mathiasfalva (1352), Mattiassowce (1786); maďarsky Matyasóc, Mátásfalu, Szepesmátyásfalu; nemecky Matzan, Matzdorf, Matyaszowce, neskôr Matiassovce, napokon Matiašovce.

Obyvatelia obce sa v minulosti živili poľnohospodárstvom, stolárstvom, tesárstvom, povozníctvom, pastierstvom a ťažbou dreva. Obyvatelia ešte koncom 20. storočia minulého milénia vo veľkom pestovali ľan, močili ho v dvoch obecných močidlách a napokon spracovávali pomocou trepákov, česákov a kolovrátkov na vlákno. Z vlákien vyrábali pomocou krosien plátno, z plátna šili spodný odev (nogavky i kosuľke) a posteľné plachty. Na krosnách vyrábali aj tkané koberce (pokrovce) rôznych vzorov. Keď ešte v obci nebola elektrina, bežnou mechanizáciou bol drejer-mlynek a gapeľ. Obilie sa mlátilo v humne cepmi. Neskôr po elektrifikácii obce, v päťdesiatych rokoch minulého storočia už boli mláťačky poháňané traktorom, dieselovým a elektrickým motorom.

Za I. ČSR si obec zachovala poľnohospodársky charakter. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch na okolí, pôdu obrábali súkromne hospodáriaci roľníci. Po II. svetovej vojne začali premávať autobusy, zaviedli sa pravidelné linkové spoje.

Osadu Matiašovský Potok v roku 1888 založilo 9 roľníckych rodín od Zakopaného. Pôdu odkúpili od veľkostatkára Littmana.

Obec v roku 1787 mala 83 domov a 640 obyvateľov, v roku 1828 mala 125 domov a 894 obyvateľov.

Popis erbu: V červenom gotickom štíte na zelenej pažiti strieborná Madona so strieborným zlatovlasým dieťaťom na ľavej ruke a zlatým žezlom v pravej ruke. Na hlave má zlatú otvorenú korunu, okolo hlavy zlatú svätožiaru. Vpravo je sprevádzaná sv. Petrom, ktorý drží v ruke kľúč resp. kríž. Kľúč je hlavným atribútom sv. Petra a symbolizuje kľúč od nebeského kráľovstva, kríž je symbolom jeho umučenia. Vľavo je sprevádzaná sv. Pavlom. V ruke drží meč, ktorý symbolizuje jeho mučenícku smrť sťatím.

Popis vlajky: Je odvodená od sfarbenia erbu. Skladá sa z piatich pozdĺžnych pruhov v poradí červený, žltý, biely, žltý, zelený. Vlajka má pomer strán 2:3 a na konci dvojitý zástrih siahajúci do tretiny listu vlajky.

Pečať obce: Je kruhová, bez heraldického šrafovania. V strede poľa má zvolený obecný symbol, ktorý môže byť aj bez štítu. Kruhopis obsahuje text: OBEC MATIAŠOVCE.

Matiašovce ležia v oblasti Zamaguria medzi Pieninami a Tatrami, v blízkosti Spišskej Magury na terasách potoka Rieka v Staroveskej kotline. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 556 m. Je to jedna z najväčších a najstarších obcí v Zamagurí. Nachádza sa v blízkosti Pieninského národného parku a hraničného priechodu s Poľskom Lysá nad Dunajcom. Spolu s osadou Potok má 281 domov a chotár o rozlohe 1751 ha. Obec má členitý povrch chotára rozložený v nadmorskej výške od 520 do 828 metrov Je pokrytá zmiešaným porastom listnatých, najviac však ihličnatých stromov. Členitý povrch tvoria ílovcovopieskovcové súvrstvia. Prevládajú hnedé lesné pôdy. Priemerná ročná teplota je okolo 5 ºC a priemerné ročné množstvo zrážok je 800 – 900 mm.

Z ihličnatých stromov na teritóriu chotára najviac rastie smrek obyčajný, jedľa biela, borovica a smrek červený. Z listnatých drevín zasa buk lesný, lipa malolistá, jaseň štíhly, javor horský, breza, jelša, osika a lieska obyčajná. Pestré je zastúpenie krovín, ako je trnka obyčajná, baza čierna, šípka krovitá, jalovec popínavý, černica vysoká i ťahavá a malina lesná. V lesoch sú zriedkavé miesta, kde rastie aj čučoriedka.

Poľnohospodárske kultúry tvoria zemiaky, menej náročné obilniny a krmoviny. Lúky, hole, pasienky i lesné čistinky sú posiate krásnou kvetenou. Nachádza sa tu horec jarný, šafran Heuffelov, veternica narcisokvetá, púpava, jesienka,snežienka, prvosienka jarná.

Matiašovské lesy a poľany poskytujú aj možnosť zberu húb. Vyskytujú sa tu napríklad hríb smrekový, hríb obyčajný dubák, suchohríb hnedý, kozák brezový a osikový, masliak smrekovcový, kuriatko jedlé, plávka celokrajná, rýdzik pravý, bedľa vysoká-jedlá, muchotrávka tigrovaná, muchotrávka cisárska. Na jar možno na medziach nájsť čírovku májovú, na lúkach, lesných lúčkach a pasienkoch, kde sa nedávno pásli družstevné stáda kráv i čriedy oviec rastie zasa pahľuzovka biela. V lesných úžľabinách a ihličnatých priehlbinách sa objavuje aj strapačka zlatá. Veľmi vzácny je tu aj hríb satan a mnoho iných druhov húb.

V lesoch žije bežná karpatská lesná zver. Nachádza sa tu jeleň európsky, srnec hôrny, z dravcov sa občas, najmä v jeseni a v zime, potuluje vlk dravý, rys ostrovid. V blízkosti poľnohospodárskych pozemkov žije sviňa divá. Z malých dravcov to sú kuna lesná, jazvec lesný a líška hrdzavá. Na lesných čistinkách, lúkach a pasienkoch žije zajac poľný a drobné hlodavce, myš domáca a potkan obyčajný, hraboš, lasica, tchor a veverica. V roku 2005 bol zaznamenaný aj pohyb medveďa hnedého. V chotári môžeme pozorovať pestré spoločenstvo vtákov, napríklad trasochvost biely, vodnárik, vrabec, sokolík myšiar, jastrab krahulec, sova obyčajná, kuvik plačlivý^[4], sýkorka, ďateľ, drozd, kukučka. Z krkavcovitých vtákov sa tu nachádza sojka, vrana a straka. V obci je zasa bežná lastovička.

V potoku Rieka tečúcom cez Matiašovce je najviac zastúpený pstruh potočný. Pri potoku Rieka v osade Potok bola spozorovaná vydra riečna. Na slnečných miestach sa nachádza jašterica živorodá, zmija obyčajná, had škvrnitý, vretenica jedovatá a veľa druhov hmyzu.

V obci zo zákona pôsobí Obecný úrad so sídlom v Kultúrnom dome č. 74, ktorého starostom je Marián Štefaňák. Obecné zastupiteľstvo má 7 poslancov. Nachádza sa tu poľovnícke združenie Gojnica, súkromne hospodariaci podnikatelia v poľnohospodárstve a podnikatelia v priemyselnej sfére obecných prác (porez dreva, opravy, obchod, zber kovov). V obci je materská škola so stravovaním, základná škola pre 1. – 4. ročník. Je vybudovaný obecný vodovod a domy sú splynofikované. Zregulovaná je Rieka a spevnené obecné cesty, vybudované futbalové ihrisko. V Kultúrnom dome je knižnica a pod krížom na Pukanci zasa ateliér i arborétum insitného rezbára Miloslava Semančíka.

V obci jepredajna COOP Jednota, a dve ďalšie predajne potravín. Nachádza sa tu aj jedno papierníctvo a predajňa so zmiešaným tovarom.

V obci sa tiež nachádza pohostinstinstvo.

Z nižného konca obce je možnosť dostať sa východne cez chotár, s nádherným pohľadom na Belianske Tatry, Niedzický zámok a Pieniny, okolo kopca Patria dole k potoku Jordaneca okolo neho chodníčkom k pltnici v Červenom Kláštore. Smerom na juh zasa vrcholom kopcov cez Trunky ponad obec Zálesie na Spišskú Maguru a odtiaľ severne na Frankovú – Osturňu, južnejšie do Vyšných Ružbách ku kúpalisku. V západnej časti chorára je pekná pešia túra v lokalite Hardin po štátnej hranici, kde sa možno západne dostať do Frankovej a odbočkou do Kacvína v Poľsku, severne zasa do Spišskej Starej Vsi a na hraničný priechod v Lysej nad Dunajcom, potom k vodnej nádrži a Niedzeckému zámku na poľskej strane. Cez obec a osadu prechádza aj značená cyklotrasa po hlavnej ceste cez Spišskú Maguru do Kežmarku s odbočkou pri kríži do Veľkej Lesnej a Toporca. Pod Spišskou Magurou okolo horárne zasa odbočkou do Voján k prameňom siričitých vôd, ďalej do Podhoran a Podolínca. V obci sa nachádza gotický rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla apoštolov z konca 13. storočia. Je to pravdepodobne najstaršia sakrálna stavba v Zamagurí. Je ohradený múrom s cibóriom a monštranciou z roku 1750 od J. Szilassyho z Levoče. Ranogotický matiašovský kostol mali počas rokov 1590-1640 v rukách protestanti. V roku 1661 kostol vo väčšom rozsahu poškodil požiar, ale čoskoro ho veriaci z Dunajeckej fraterny a obce opravili. Na obecnom cintoríne sa nachádza aj neskorobaroková kaplnka z 18. storočia s gotickou sochou Madony zo 14. storočia a zrubové domy. Zvonica pri kostole je pôvodne renesančná z konca 16. storočia.

Obec Matiašovce má v súčasnosti 779 obyvateľov, prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania.

• Počet obyvateľov k 23. 4. 2009 spolu bol: 769
• Predproduktívny vek (0-18) spolu: 185
• Produktívny vek (18-55) ženy: 194
• Produktívny vek (18-60) muži: 222
• Poproduktívny vek (55+Ž, 60+M) spolu: 168

Celkový prírastok (úbytok) obyv. spolu: -1 (muži: -1, ženy: 0). Hustota obyvateľstva: 43 obyvateľov/km².

• Orná pôda: 198,26 ha
• Trvalé trávne porasty: 462,83 ha
• Záhrady: 26,99 ha
• Lesné pozemky: 619,46 ha
• Zastavané plochy a nádvoria: 15,28 ha
• Stavebné pozemky: 0,38 ha
• Oslobodené od dane: 265,65 ha
• Ostatné: 162,15 ha

K Matiašovciam územne patrí aj osada Potok, vzdialená 1,5 km západne od obce. Osadu Matiašovský Potok založilo deväť rodín z lokálnych samôt z okolia Zakopaného v roku 1888, ktorí kúpili od matiašovského veľkostatkára Littmana pôdu, na ktorej začali budovať osadu.

Počas návštevy bývalého pápeža Jána Pavla II. (Karola Wojtylu) na Slovensku, veriaci z Potoka odišli do Bratislavy, kde bol 22. apríla 1990 pápežom posvätený základný kameň Božieho chrámu Sedembolestnej Panny Márie. Kostol po vyše dvoch rokoch Potočania svojpomocne postavili a jeho posviacka bola 15. septembra 1992. Interiér kostola je riešený moderne a obohatený o umelecké relikvie a artefakty, zvlášť oltár a chór. Pred kostolom je vežová zvonica z drevených pilierov s tromi zvonmi. Za kostolom sa nachádza cintorín. Kostol má pridelené súpisné číslo 270 a v súčasnosti kostol cirkevne prislúcha farnosti v Spišských Hanušovciach.

V bočnej ulici sa nachádza signárka, ktorá kedysi Potočanom slúžila na obedňajšie zvonenie i večerné modlitby, keď nebol v osade kostol. V osade kedysi pôsobil pri Rieke smerom k Matiašovciam mlyn u Jakuba Ovšonku. V súčasnosti je v osade Potok predajňa potravín, pohostinstvo a chalupa U poľovníka. Nachádza sa tu aj súkromné ubytovanie pre náhodných návševníkov.

Vlastimil Kovalčík (* 30. marec 1939, Matiašovce) je slovenský básnik, esejista a prekladateľ, ktorý pochádza z učiteľskej rodiny. Vzdelanie získaval v Matiašovciach, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku a v Bratislave, kde vyštudoval odbor ruština a slovenčina na filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Knižne debutoval v roku 1965 zbierkou básní Vstupovanie do erbu. Vo svojej tvorbe sa venuje meditatívnej lyrike, pričom hľadá hranice filozofických a poznávacích možností slova. Snaží sa o vystihnutie problematiky ľudského bytia, vracia sa do spomienok na detstvo, vyjadruje svoju nostalgiu na časmi, ktoré prežil a nedajú sa viac vrátiť. V neskoršej básnickej i esejistickej tvorbe sa zameriava najmä na Zamagurie, svoj rodný kraj. Okrem vlastnej tvorby sa venuje tiež prekladom z poľskej a francúzskej literatúry.

Miloslav Semančík (* 19.02.1947, Matiašovce) je insitný sochár, maliar, rezbár, fotograf. Venuje sa najmä drevenej plastike, ktorá svojím charakterom vychádza z tradície slovenskej ľudovej drevorezby. Viedol rezbárske krúžky na SOU PS (Poprad) 1985-1989. Pravidelne vystavuje na rôznych miestach aj pri príležitosti EĽRO v Kežmarku (3x) a Trhu umeleckých remesiel v Sp. Novej Vsi (10x), zúčastňuje sa na súťažiach. Všetky jeho výstavy odráža regionálna, nadregionálna aj celoslovenská tlač. Ako umelec využíva široké spektrum výtvarných techník: drevené, kamenné a kovové plastiky; koláže; drevené aj kovové reliéfy, asambláže, maľbu na skle, maľbu, dyhové obrazy, textilné práce, smalty, možnosti rôznych užitých umení, umeleckú fotografiu, dia-foto, amatérsky videofilm.

Andrej Bednár (* 28.11.1945, Matašovce † 21.11.2006) bol povolaním chemik. Jeho otcom bol Jozef Bednár a matka Mária Bednárová, rod. Kušmirková. Navštevoval ZŠ najprv v Matiašovciach, neskôr v Spišskej Starej Vsi. Vyštudoval POU v Starej Ľubovni, PMŠ v Liptovskom Hrádku, POUCH vo Svite, ďalej študoval v Košiciach na Akadémii humanity i Krajskej politickej škole. Od 23.3.2004 navštevoval univerzitu tretieho veku Univerzity Mateja Bela v Poprade. Bol slobodný, bezdetný a býval v Poprade. Medzi jeho koníčky patrilo písanie poézie, prózy, poviedok, povestí, článkov. Publikoval v mnohých časopisoch.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Matiašovce