Kežmarská chata
Kežmarská chata v roku 1943
49°13′18″S 20°13′51″V / 49,221771°S 20,230813°V / 49.221771; 20.230813Súradnice: 49°13′18″S 20°13′51″V / 49,221771°S 20,230813°V / 49.221771; 20.230813
Nadmorská výška	1 610 m n. m.
Pohorie	Vysoké Tatry
Poloha	Dolina Bielych plies
Rok založenia	1942
Poloha na Slovensku

Kežmarská chata (poľ. Schronisko Kieżmarskie) stála na brehu Veľkého Bieleho plesa v Doline Bielych plies vo Vysokých Tatrách. Zanikla v roku 1974.

Dolina Bielych plies bola v dávnych časoch navštevovaná bylinkármi, poľovníkmi i pytliakmi. Úbočia okolitých štítov i samotná dolina bola hojne porastená kosodrevinou. Podnikavci v nej ťažili kosodrevinu. Pod juhovýchodným brehom Veľkého Bieleho plesa zriadil Karol Molnár z Koložváru, vysoký úradník štátnych železníc vo výslužbe, výrobňu na destiláciu éterických olejov z kosodreviny. Strojné zariadenia dodala děčínska firma Schomburg a Stegmann. Továrnička stála na brehu Bieleho potoka vo výške asi 1 580 m n. m.. Do prevádzky ju uviedli 26. júla 1897. Mesto Kežmarok, ktoré vlastnilo tieto pozemky dalo súhlas, aj napriek tomu, že hrozila devastácia prírody v doline. Inšpektorát štátnych lesov prevádzku okamžite zastavil, ale ilegálna výrobňa zákaz nerešpektovala a existovala do roku 1904.

Po skončení prvej svetovej vojny vojaci novovytvorenej československej armády začali obsadzovať strategické miesta v novej Československej republike. Do Popradu prišla 6. januára 1919 2. horská brigáda. Jej príslušníkom bol nadporučík - veliteľ 3. roty 7. horského práporu, od roku 1920 štábny kapitán Václav Dusil, neskôr major a podplukovník. Okrem iného bol poverený zúčastňovať sa na práci Československo-poľskej delimitačnej komisie, ktorá mala za úlohu s konečnou platnosťou vyriešiť spory o novú hranicu s Poľskom a vytýčiť severnú hranicu v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier, ktorá mala viesť po hrebeni Tatier.

Územné nároky Poliakov sa aj navonok prejavovali koncentráciou ich vojska v chatách poľských Tatier. Javorová a Bielovodská dolina boli v oblasti poľského záujmu. A to Václavovi Dusilovi vnuklo myšlienku zabezpečiť hranice s Poľskom prítomnosťou vojakov v tatranských dolinách. Navrhol, aby vojsko postavilo v Doline Bielych plies pod Predným Kopským sedlom asi 100 metrov od Veľkého Bieleho plesa chatku s dvomi miestnosťami. Bola dokončená v auguste 1922. Pomenovali ju Votrubova chata na počesť vtedajšieho veliteľa 2. horskej brigády v Spišskej Novej Vsi a predsedu Podtatranskej župy Klubu československých turistov generála Jána Votrubu. Na výstavbu prispelo aj ústredie klubu v Prahe. Keď boli československo - poľské hranice právoplatne ustálené, chata bola v roku 1924 odovzdaná do správy kežmarského odboru Klubu československých turistov. Slávnostne bola otvorená 1. júla 1924. Chata poskytovala svoje služby do roku 1942, keď neďaleko plesa bola otvorená nová Kežmarská chata.

Kežmarský odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov na čele s jeho predsedom a okresným náčelníkom Dr. Alexandrom Luščekom už v roku 1937 uvažoval postaviť pri plese novú chatu. V roku 1940 sa začala je výstavba. Za účastí kežmarského rodáka a turistického nadšenca Alfreda Grosza bola posvätená a odovzdaná do užívania 11. októbra 1942. Bola to pekná poschodová budova so všetkými modernými službami. Turistom poskytovala 120 lôžok, reštauračné miestnosti, mala kuchyňu, sklad potravín a lyží, voskovňu. Bol v nej byt pre chatára. Chata mala ústredné kúrenie. V okolí boli ideálne lyžiarske terény. Prvým chatárom bol Alojz Krupitzer, ktorý sem prišiel zo zbúranej Votrubovej chaty. V roku 1945 sa stal správcom v Kežmarských Žľaboch. Po ňom nastúpil Ondrej Nemec spolu s Jánom Gnebusom. V roku 1946 nakrátko prevzal chatu Flesner z Kežmarku a v tom istom roku Ján Kovalčík, ktorý chatu viedol do roku 1951. Od 1. októbra 1951 sa chata stala výcvikovým strediskom JTO Sokol. Pre voľný cestovný ruch bola uzatvorená. Vedúcim sa stal Arno Puškáš, ktorý tu pôsobil šesť rokov. Pomáhal i viedol školenia horolezcov, lyžiarov, turistov a pracovníkov horskej služby. Od 1. októbra 1957 viedol chatu Štefan Kovalčík, ktorý dovtedy chatárčil na Chate pri Zelenom plese. Pomáhal mu Viliam Špirko, bývalý chatár na Sliezskom dome. Štefan Kovalčík bol úspešným lyžiarom-bežcom. V roku 1966 niekoľko mesiacov spravoval chatu Štefan Šepela. Koncom roku 1969 prevzal chatu Rudolf Horevaj. Viedol ju až do jej konca. Vyhorela 7. októbra 1974.

Chatu prevažne zásobovali furmani z blízkych podtatranských obcí. K nim sa pridávali vysokohorskí nosiči, chatu často zásobovali aj samotní chatári, personál chaty, študenti a mnohí iní.

V roku 1984 Tatranská správa účelových zariadení SO ČSZTV v Novom Smokovci zadala vypracovanie nového projektu stavby Kežmarskej chaty. Výstavba sa neuskutočnila. Po roku 2008 sa o obnovu chaty začali usilovať turistickí nadšenci, ktorí založili Občianske združenie Kežmarská chata so sídlom v Ružomberku. V roku 2014 občianske združenie vyhlásilo súťaž o najlepší projekt. Prvú cenu získal projekt kolektívu Doc. Ing. arch. Karel Havliš, Ing. arch. Filip Havliš, Ing. arch. David Zámečník, Ing. arch. Ondřej Novosad.^{[1][2] [3][4]}

• 
  Výrobňa éterických olejov z kosodreviny v roku 1902
• 
  Kežmarská chata
• 
  Kežmarská chata tesne pred tým ako zhorela.
• 
  Jahňací štít od Veľkého Bieleho plesa

• Kežmarská chata
• Snahy o obnovenie chaty
• Poloha na turistickej mape