Svätý Ján z Boha O.H.
zakladateľ rehole a svätec
Biografické údaje
Občianske meno	João Duarte Cidade
Narodenie	8. marec 1495 Montemor-o-Novo, Portugalské kráľovstvo
Úmrtie	8. marec 1550 (55 rokov) Granada, Kráľovstvo Granada
Rehoľník
Rehoľa	Hospitálska rehoľa svätého Jána z Boha
Svätec
V cirkvi	Rímskokatolícka cirkev Východná Luteránska cirkev
Blahorečenie	21. september 1630 Urban VIII. Rím (Pápežský štát)
Svätorečenie	16. október 1690 Alexander VIII. Rím (Pápežský štát)
Patronát	Granady, predajcov kníh, nemocničných pracovníkov, zdravotných sestier, duševne chorých a umierajúcich
Atribúty	almužny, povraz, tŕňová koruna, srdce
Sviatok	8. marec ([[Latinská cirkev | Rímskokatolícka cirkev]]) 26. november (Východné luteránske cirkvi)
Odkazy
	Ján z Boha (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Ján z Boha, OH (port. João de Deus; špa. Juan de Dios; lat. Joannes Dei^[1]; vlastným menom João Duarte Cidade; * 8. marec 1495, Montemor-o-Novo, Portugalské kráľovstvo – † 8. marec 1550, Granada^[2]) bol portugalský vojak, ktorý sa po náboženskej konverzii preslávil starostlivosťou o chudobných a chorých v Španielsku. Ján zakladal nemocnice a útulky pre bezdomovcov. Svojím novátorským prístupom zmenil organizáciu a kvalitu špitálov. Veľkú pozornosť venoval tiež ľuďom s duševnými chorobami.

Jeho nasledovníci neskôr vytvorili Hospitálsku rehoľu sv. Jána z Boha, celosvetovú katolícku inštitúciu venovanú starostlivosti o chudobných, chorých, a tých, ktorí trpia duševnými poruchami. Ján z Boha je v Katolíckej cirkvi od roku 1630 uctievaný ako svätý a je považovaný za jednu z popredných náboženských osobností na Pyrenejskom polostrove. Je oficiálnym patrónom nemocníc a duševne chorých.

Prvú biografiu Jána z Boha napísal Francisco de Castro, kaplán v nemocnici Jána z Boha v Granade v Španielsku. Čerpal zo svojich osobných poznatkov o Jánovi ako mladíkovi a použil aj materiál zozbieraný od očitých svedkov a jeho súčasníkov. Biografia vyšla na výslovné želanie arcibiskupa Granady, ktorý jej vydanie finančne podporil. Castro začal písať v roku 1579, teda 29 rokov po smrti Jána z Boha, ale vydania sa už nedožil, pretože zomrel krátko po dokončení diela. Jeho matka, Catalina de Castro, dala knihu vydať v roku 1585.

Krátko po vydaní Castrovej Historia bol v roku 1587 v Ríme vydaný taliansky preklad oratoriánskeho kňaza Giovanniho Bordiniho. Napriek množstvu chybných prekladov a jeho vlastným nepodstatným komentárom sa toto dielo stalo zdrojom väčšiny prekladov do iných jazykov.^[3]

Ján z Boha sa narodil ako João Duarte Cidade (ide o portugalskú formu, po španielsky je João Cidade Duarte) v Montemor-o-Novo (dnešný dištrikt Évora) v Portugalskom kráľovstve,^[4][5] ako syn Andrého Cidade a Teresy Duarteovej.^[6] Išlo o kedysi prominentnú rodinu, ktorá schudobnela, ale mala silnú náboženskú vieru. Jedného dňa, keď mal Ján osem rokov, zmizol.^[7] Nie je úplne zrejmé, či bol úmyselne unesený, alebo nasledoval pocestného, ktorého u nich prichýlila rodina.^[7] Hosť mal opísať Madrid tak oduševnene, že chlapec zatúžil ísť s ním.^[6][7] Podľa pôvodného životopisu jeho matka po troch týždňoch zomrela od žiaľu a jeho otec vstúpil do františkánskeho rádu v Lisabone.^[3][6][7]

Mladý Cidade sa čoskoro ocitol ako sirota bez domova v uliciach Oropesy, neďaleko Toleda v Španielsku.^[6] Tam, v cudzej krajine, nemal nikoho, kto by sa o neho staral, nemal z čoho žiť a musel sa uspokojiť s jedlom, ktoré našiel.^[7] Nakoniec sa ho ujal muž menom Francisco Mayoral a chlapec sa usadil ako pastier, ktorý pásol ovce na vidieku.^[5][7]

Farmár bol tak spokojný s Cidadeovou silou a pracovitosťou, že chcel, aby sa oženil s jeho dcérou a stal sa jeho dedičom.^[7] Táto dobre mienená a vytrvalá ponuka jeho pána sa Jánovi nepozdávala. Aby jej unikol, v roku 1522 vstúpil do družiny peších vojakov a v tomto oddieli bojoval za cisára Karola V.^[4][7][8] Do boja za cisára ho vyslal gróf z Oropesy, Fernando Álvarez de Toledo y Zúñiga, proti francúzskym silám vo Fontarabii.^[8] Keď tam Ján slúžil, bol poverený strážiť obrovské množstvo koristi. Keďže však veľká časť bola ukradnutá, podozrenie prirodzene padlo na Jána; aj keby sa na krádeži nezúčastnil, prinajmenšom sa previnil zanedbaním povinností.^[7] Bol odsúdený na smrť obesením.^[7] Jeho život by sa naozaj rýchlo skončil, ak by mu nevyprosil milosť jeden z dôstojníkov.

Ján bol po týchto udalostiach rozčarovaný nad tým, čo považoval za vernú vojenskú službu. Vrátil sa preto na farmu v Oropese.^[7] Potom opäť štyri roky viedol pastiersky život.^[7] Takto to pokračovalo až kým jedného dňa stade neprechádzal gróf so svojimi vojskami. Boli na ceste bojovať v Uhorsku proti Turkom, na čele ktorých stál Sulejman I.^[8] Keďže Ján bol stále bez záväzkov, rozhodol sa k nim okamžite pridať.^[8] Vtedy bol poslednýkrát v Oropese. Nasledujúcich 18 rokov slúžil ako vojak v rôznych častiach Európy. Počas tejto vojenskej služby sa vzdal akéhokoľvek náboženského života.^[8]

Keď gróf a jeho jednotky pomohli pri porážke Turkov pri Viedni, vydali sa na plavbu, aby sa vrátili do Španielska a pristáli v A Coruña v Galícii. Ján sa ocitol tak blízko svojej vlasti, že sa rozhodol vrátiť do svojho rodného mesta a zistiť, čo sa môže dozvedieť o rodine, ktorú stratil pred toľkými rokmi.^[7] V tom čase už zabudol mená svojich rodičov, ale zachoval si dostatok informácií z detstva na to, aby sa mu podarilo vypátrať strýka, ktorý v meste stále žil. Od neho sa dozvedel osud jeho rodičov a keď si uvedomil, že už nemá skutočné väzby s regiónom, vrátil sa do Španielska.^[3]

Ján prišiel blízko Sevilly, kde si čoskoro našiel prácu pri pasení oviec.^[7] Keďže mal veľa času na premýšľanie o svojom živote, začal si uvedomovať, že toto zamestnanie ho už neuspokojuje. Pocítil túžbu vidieť Afriku a možno položiť svoj život ako mučeník pri oslobodzovaní zotročených kresťanov.^[8] Okamžite sa vydal na portugalské územie Ceuta, ktoré je na severnom pobreží Afriky. Cestou sa spriatelil s portugalským rytierom, ktorý tam cestoval aj so svojou manželkou a dcérami, ktorého portugalský kráľ vyhnal do tejto oblasti za nejaký zločin, ktorý spáchal.^[3]

Keď dorazili do kolónie, rytier zistil, že rodine ukradli aj tých pár vecí, ktoré si mohli vziať. Zostali tak bez peňazí a navyše ochorela celá rodina. Keďže nemal inú možnosť, rytier požiadal Jána o pomoc.^[7] Ten mu sľúbil, že sa o rodinu postará. Začal ich ošetrovať a našiel si prácu, aby im zabezpečil jedlo, a to aj napriek zlému zaobchádzaniu, ktorého sa chudobným občanom dostávalo zo strany miestnych vládcov.^[3]

Kvôli zlému zaobchádzaniu dezertoval jeden z Jánových spolupracovníkov do neďalekého moslimského mesta. Kvôli úteku musel prijať moslimskú vieru, čo v Jánovi viedlo k rastúcemu pocitu zúfalstva. Doľahlo na neho, že počas rokov vojenskej služby nepraktizoval svoju vieru. Keďže bol utrápený a duchovne stratený, odišiel do miestneho františkánskeho kláštora. Mnísi mu poradili, že jeho túžba byť v Afrike neprispieva k jeho duchovnému rastu a že by mal zvážiť návrat do Španielska.^[8] Rozhodol sa to urobiť.^[3] Keď pristál na Gibraltári, začal sa túlať po regióne Andalúzia^[8] a snažil sa nájsť, čo by od neho Boh mohol chcieť. Aj tu pôsobil ako pastier.^[8]

V tomto období svojho života mal vraj Cidade videnie Jezuliatka, ktoré mu udelilo meno, pod ktorým bol neskôr známy, Ján z Boha, a nariadilo mu ísť do Granady.^[9] Ján sa potom v roku 1538 usadil v tomto meste,^[4] kde pracoval na šírení kníh pomocou nedávneho mobilného tlačiarenského stroja Johannesa Gutenberga, aby ľuďom sprístupnil diela rytierskej a náboženskej literatúry. V Granade si v 1538 otvoril aj obchod, ale nebol ho schopný viesť kvôli nervovému zrúteniu z pocitov viny o jeho minulosti.^[5][8]

Ján zažil veľkú náboženskú konverziu v deň spomienky na svätého Šebastiána, 20. januára 1537 (niektoré zdroje udávajú 1539^[7]), keď počúval kázeň Jána z Ávily, popredného kazateľa tej doby, ktorý sa neskôr stal jeho duchovným vodcom a povzbudzoval ho v jeho hľadaní spôsobu, ako zlepšiť život chudobných.^[6] Vo veku 42 rokov mal Ján to, čo bolo v tom čase vnímané ako akútne psychické zrútenie. Prepadal šialenosti, trhal si vlasy a rozdával svoje obchodné zásoby.^[7][8] Pohnutý kázňou sa čoskoro zapojil do verejného sebatrýznenia. Prosil o milosť a divoko sa kajal za svoj minulý život.^[7] Bol uväznený v priestoroch Kráľovskej nemocnice vyhradenej pre duševne chorých.^[4][10] Liečba spočívala v segregácii, spútaní, bičovaní a hladovke. Jána navštívil Ján z Ávily, ktorý mu poradil, aby sa aktívnejšie zapájal do starostlivosti o potreby druhých, a nie v utápaní sa v osobných ťažkostiach.^[5][8] V Jánovi zavládol pokoj^[7] a krátko nato v roku 1539 opustil nemocnicu, aby začal pracovať medzi chudobnými.^[8]

Približne v tom čase sa Ján vydal na púť do svätyne Panny Márie Guadalupskej v Extremadure. Tam sa mu mala zjaviť Panna Mária a povzbudzovať ho k práci s chudobnými.^[11] V roku 1539 sa zaviazal odovzdať svoj život chorým a ľuďom na okraji spoločnosti.^[10]

Ján vynaložil všetku svoju energiu na starostlivosť o najchudobnejších ľudí v meste. S pomocou biskupa Granady založil v Granade v roku 1539^[8] (alebo 1540^[5][7]) dom (špitál), kde sa rozumne staral o potreby chorých chudobných.^[10] Financie získaval aj žobraním.^[10] V ústave bolo 47 postelí.^[6][7] Pomoc poskytoval aj vagabundom a prostitútkam.^[10] Ján bol spočiatku často nepochopený a odmietaný kvôli stigme spojenej s duševnou chorobou. Nejaký čas bol vo svojej charitatívnej práci sám, v noci zháňal potrebné lekárske zásoby a cez deň sa staral o potreby svojich pacientov a nemocnice.

Ján z Boha významne posunul kvalitu špitálov. Na svoju dobu vyžadoval vysokú úroveň hygieny.^[12] Pacienti mali vlastné lôžka a Ján ich začal rozdeľovať podľa druhu ochorení.^[4] Špeciálnu pozornosť venoval ľuďom trpiacim psychickými ochoreniami.^[12] V starostlivosti o nich využíval prvky psychoanalytickej metódy.^[12] Čoskoro však získal spoluprácu dobročinných kňazov a lekárov. Mnoho príbehov spomína nebeských hosťov, ktorí ho mali navštíviť počas prvých dní jeho obrovských úloh. Občas mal jeho úlohy zľahčovať osobne archanjel Rafael.^{[chýba zdroj]}

Ján mal vo zvyku vymieňať si plášť s akýmkoľvek žobrákom, ktorého náhodou stretol. Preto mu Sebastian Ramirez, biskup z Tui, nechal ušiť sivý rehoľný habit,^[7] ktorý sa neskôr v celej svojej podstate ujal ako náboženský odev jeho nasledovníkov.^[8] Biskup mu navždy uložil meno Ján z Boha, ktoré mu dal v zjavení Jezuliatko.^[6][9]

Ján z Boha zomrel 8. marca 1550 v deň svojich 55. narodenín v Granade pred oltárom v kaplnke nemocnice, ktorú založil.^[8] Zomrel na zápal pľúc po tom, čo sa ponoril do rieky, aby zachránil mladého muža pred utopením.^[8] Jeho telo bolo pôvodne pochované v kostole Panny Márie Víťaznej, ktorý patril bratom paulánom, a zostalo tam až do 28. novembra 1664, kedy Milosrdní bratia preniesli jeho ostatky do katedrály v Granade.^[7]

Ján si počas života postupne vybudoval všeobecnú úctu v Granade^[8][10] a pomaly si k sebe pritiahol oddaný okruh učeníkov, ktorí sa cítili povolaní pripojiť sa k nemu v tejto službe. Spolu s Jánom v roku 1548 založili nemocnicu v Tolede.^[6][7] V Granade zase Ján založil prístrešie pre bezdomovcov.^[7]

Aj keď Ján nezamýšľal založiť rehoľu alebo spísať nejaké pravidlá,^[7] jeho nasledovníci sa po Jánovej smrti zorganizovali do tzv. Špitálskeho rádu, ktorý bol v roku 1571 schválený pápežom Piom V. ako kongregácia pod menom Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha.^[5][7] Existenciu rehole potvrdil aj pápež Sixtus V. v roku 1586.^[6][7] Táto rehoľa sa stará o chorých po celom svete. Okrem tradičných sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti majú aj štvrtý sľub  – bezplatne opatrovať chorých bez ohľadu na konfesijnú príslušnosť.^[7] Veľkou cťou pre tento rád bolo, keď mu bola oficiálne zverená lekárska starostlivosť o pápeža. Keď Ján z Boha zomrel, nástupcom rádu sa stal Pedro Soriano.

Rád, ktorý Ján vytvoril, si udržiava zastúpenie v 53 krajinách a prevádzkuje viac ako 300 nemocníc, služieb a centier, ktoré okrem duševného zdravia a psychiatrie slúžia širokému spektru medicínskych potrieb. Rodina svätého Jána z Boha, ako sa nazývajú tí, ktorí sa zaviazali k jeho vízii, sa skladá z viac ako 45 000 členov, bratov a spolupracovníkov, a podporujú ju desaťtisíce dobrodincov a priateľov, ktorí sa stotožňujú s dielom a podporujú rehoľné práce pre chorých a núdznych ľudí na celom svete. Milosrdní bratia sú prítomní aj na Slovensku.

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Urban VIII. 21. septembra 1630.^[2] Pápež Alexander VIII. kanonizoval Jána 16. októbra 1690.^[2] Jeho sviatok sa slávi 8. marca. V roku 1757 bol postavený kostol, kde boli uložené jeho pozostatky. Tie boli neskôr 26. októbra 1757 premiestnené do kostola, ktorý je teraz chránený rytiermi svätého Jána z Boha. Kostol bol povýšený na baziliku.

Rímske martyrológium uvádza jeho sviatok v deň jeho narodenia a smrti 8. marca.^[1][10]

V ukrajinskej luteránskej cirkvi a byzantskej luteránskej cirkvi sa Ján z Boha pripomína v kalendári svätých 26. novembra.^[13]

Ján z Boha je od 1886 oficiálnym patrónom zdravotných sestier a chorých,^[5][10] ako aj kníhkupcov, tlačiarov a výrobcov papiera.^[8][7][6] Býva vyobrazený s košíkami alebo Ježiškom spolu s granátovým jablkom.^[7]

Na Slovensku sa jediný chrám zasvätený tomuto svätcovi nachádza v Spišskom Podhradí.^[14] Tam sa nachádza aj kláštor a domov sociálnych služieb pomenovanom po Jánovi z Boha.^[15]

• Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha
• Kostol svätého Jána z Boha a kláštor Milosrdných bratov

• Rímske martyrológium
• Zoznam svätcov Katolíckej cirkvi

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján z Boha

• Webová stránka Milosrdných bratov na Slovensku

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku John of God na anglickej Wikipédii.