Prídavné spaľovanie alebo forsáž je súčasť niektorých prúdových motorov, prevažne v nadzvukových vojenských stíhačkách. Jeho úlohou je dočasné zvýšenie ťahu prúdového motora v situáciách, kde je požadované zväčša krátkodobé zvýšenie výkonu stroja. Sú to situácie ako vzlet, bojové manévre alebo nadzvukový let.

Za predchodcu lietadiel s prídavným spaľovaním je možné považovať projekt lietadla Caproni-Campini N.1, navrhnutý v roku 1931 a postavený v roku 1940. Ten mal ale ešte prúd vzduchu vytváraný piestovým motorom. Pre turbínový motor bolo prídavné spaľovanie použité v projekte lietadla Miles M.52 počas posledných rokov druhej svetovej vojny.

Zvýšenie ťahu je dosiahnuté vstrekovaním paliva priamo do výtokovej trysky za turbínou. Palivo je zapálené horúcimi prúdiacimi plynmi a okamžite zvyšuje ťah prúdového motora približne o jednu tretinu. Z princípu je prídavné spaľovanie veľmi náročné na spotrebu paliva, preto sa používa iba v určitých situáciách a v obmedzenom čase. Výnimkou je motor Pratt & Whitney J58 použitý na pohon lietadla SR-71 Blackbird a Soloviov D-30F6 pre lietadlo MiG-31 ktoré boli konštruované na dlhé lety s režimom zapnutého prídavného spaľovania.

Jediné civilne lietadlá, vybavené motormi s prídavným spaľovaním, sú Concorde a Tupolev Tu-144. Tie používajú „wet“ režim pri štarte a pre skrátenie času stráveného pri podzvukovom lete (na prekonávanie zvukovej bariéry), kedy je najväčší odpor vzduchu. Okrem týchto dvoch civilných výnimiek je možné nájsť motory s prídavným spaľovaním iba vo vojenských a experimentálnych lietadlách.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prídavné spaľovanie

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Přídavné spalovaní na českej Wikipédii.