Duša človeka je pojem z filozofie.

Podľa Hérakleita je smrteľná, materiálna a pochádza z ohňa; duša človeka je ohnivejšia než duša zvieraťa, no človek, ktorý sa opije získa tým dušu vlhkejšiu a tým sa stáva podobnejší zvieraťu.

Podľa Platóna je nesmrteľná; skončí síce svoje jestvovanie, čo sa nazýva umieranie, ale vždy znovu vzniká, nezaniká nikdy. Preto je potrebné čo najzbožnejšie prežiť svoj život. Keďže je nesmrteľná a vždy znovu vzniká a keďže to všetko videla, čo je tu a čo v Háde, niet ničoho, čo by nepoznala; preto nie je čudné, že môže si spomenúť na to, čo už prv vedela. Keďže celá priroda je súrodá a duša pozná všetky veci, nič to, keď si človek spomenie iba na jednu - čo ľudia nazývajú učením sa - aby potom sám našiel všetky ostatné, ak je odvážny a neúnavný v hľadaní; lebo hľadanie a poznávanie je vlastne spomínanie

Podľa stoikov má materiálny charakter, pričom látka, ktorá túto dušu tvorí, je mimoriadne ušľachtilá ako čiastka všetko oživujúceho ohňa. Sídlom duše je srdce.

Podľa svätého Alberta Veľkého je substančná forma človeka bezprostredne pochádzajúca od Boha, čím sa odlišuje od iných duší, pochádzajúcich z uskutočnenia sa možností látky.

Podľa svätého Tomáša Akvinského je duša človeka nesmrteľná. Duša je formujúci princíp, ktorý je princípom myšlienkovej činnosti a je bytostnou formou ľudského tela. Duša je netelesná, z toho pramení aj jej nesmrteľnosť. Tomáš verí v nesmrteľnosť ľudskej individuality.^[1]

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.