Dolerit
| Dolerit subvulkanické vyvreté horniny | |
 Olivinický diabáz zo zbierok Národného múzea v Prahe. | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | plagioklas, pyroxény |
| Akcesórie | olivín, kremeň, amfiboly, zeolity |
| Vlastnosti | |
| Textúra | strednozrnná, ofitická, intersticiálna[1] |
| Farba | sivá |
| Hustota | 2,95 – 3,15 kg/dm3 |
Dolerit alebo mikrogabro je subvulkanická bázická hornina, ekvivalent bazaltu (čadiča) až gabra so strednozrnnou až hrubozrnnou textúrou.
Termín dolerit zaviedol v roku 1829 René Just Haüy[2], aj keď niektoré zdroje považujú za autora termínu d'Aubuissona už roku 1819[3]. Názov pochádza z gréckeho slova doleros – klamlivý. V USA[4] a často aj v inej anglickej terminológii[2] označovaný ako diabáz. Termín diabáz však má v strednej Európe iný význam, keďže sa ním (nesprávne) označujú hlavne paleozoické bazalty.[5]
Vlastnosti
[upraviť | upraviť zdroj]Dolerit má chemické zloženie totožné s bazaltami (a gabrami), líši sa však svojou mikroskopickou aj voľným okom pozorovateľnou textúrou, ktorá je strednozrnná, väčšinou ofitická (rovnako veľké kryštály plagioklasov a pyroxénov s výplňou približne rovnako veľkých kryštálov pyroxénu) až intersticiárna (medzery medzi kryštálmi plagioklasov vyplnené vulkanickým sklom). Kryštály dosahujú veľkosť od 0,5 do 5 mm. Idiomorfné alebo hypidiomorfné kryštály plagioklasov bývajú často obklopené pyroxénmi[6]. Hustota týchto hornín sa pohybuje od 2,95 do 3,15 kg.dm³[7].
Minerálne zloženie
[upraviť | upraviť zdroj]Pozostáva prevažne z minerálov zo skupiny živcov – bázických plagiklasov (62 %), hlavne anortitu až labradoritu a z monoklinických pyroxénov, hlavne augitu (20 – 29 %). Môže tiež obsahovať olivín (3 – 12 %) alebo kremeň (do 5 %). Ako akcesória môže byť prítomný magnetit a ilmenit (do 2 %). V dôsledku alterácie niekedy obsahuje hornblend, biotit, apatit, pyrotit, chalkopyrit, serpentín, chlorit a kalcit. Podobne ako pri bazaltoch a gabrách možno aj pri doleritoch rozoznávať alkalické a tholeitické variety, ktoré môžu byť identifikované podľa prítomnosti pyroxénov s nízkym obsahom vápnika, nefelínu, analcímu, kremeňa a prítomnosti alebo chýbania olivínov[4].
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]
Dolerity tvoria často subvulkanické telesá v podloží bazaltov oceánskej kôry, najmä tzv. dajkový komplex[8]. Mimo oceánskej kôry vystupujú často v ložných aj pravých žilách a šošovkovitých telesách. Desiatky či stovky menších žíl doleritu po hromade môžu byť viazané na jedno magmatické centrum[6].
Lokality
[upraviť | upraviť zdroj]Na Slovensku sú známe napr. z rakoveckej skupiny gemerika[9]. Doleritové telesá sú lokálne známe aj z triasovo-jurskej sukcesie príkrovu Bôrky, z melanže meliatika sú známe predovšetkým z maďarského územia, hlavne z pohoria Rudabánya. Mladšie, neogénne dolerity sú známe z magurského flyšového pásma, z oblasti tešínsko-hradišťského súvrstvia, kde sú súčasťou neovulkanických tešinitových telies blízko Uherského Hradišťa na Morave.
Medzi svetovo známe lokality patrí napr. vrchnotriasový Palisades Sill, ktorý vytvára spektakulárne útesy The Palisades pozdĺž západného brehu rieky Hudson blízko New Yorku v USA. Doleritové dajky ako súčasť britskej terciérnej vulkanickej provincie sú známe aj z Skye, Rum, Mull a Arran v západnom Škótsku a Slieve Gullion v Írsku. Dolerity kriedového veku sú aj súčasťou ďalších geologických jednotiek, napr. v rámci dekanských trapov v Indii.
V Západnej Austrálii vytvára 200 km dlhá doleritová dajka samostatné pásmo norseman–wiluna. V oblasti tejto dajky medzi Norseman a Kalgoorlie, sa nachádza najväčšia austrálska baňa na zlato The Super Pit.
Využitie
[upraviť | upraviť zdroj]Hornina sa pre svoju vysokú pevnosť, podobne ako bazalt, s ktorým často asociuje, používa ako kamenivo pri stavbe ciest.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Gregorová, M.. Bazalt (čedič) [online]. muni.cz, 2000, [cit. 2011-06-07]. Dostupné online.
- ↑ a b Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 115-116
- ↑ Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2011-06-07]. Dostupné online.
- ↑ a b MacKenzie, W. S., Donaldson, C. H., Guilford, C., Atlas of igneous rocks and their textures. Longman, Harlow, s. 98
- ↑ Kamenický, J., Hovorka, D., 1980, O návrhu subkomisie IUGS pre systematiku eruptív na klasifikáciu a nomenklatúru vulkanických a niektorých ďalších skupín hornín. Mineralia Slovaca, 12, 1, s. 75-88
- ↑ a b Pellant, Ch., 2005, Horniny a minerály. Ikar, Bratislava, s. 192
- ↑ Petránek, J.. Tabulka 9. Pevnost v tlaku a hustota hlavních skupin hornin [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2011-06-07]. Dostupné online.
- ↑ Hirano, N. Ogawa, Y., Saito, K., Yosida, T., Sato, H., Taniguchi, H., 2009, Multi-stage evolution of the Tertiary Mineoka ophiolite, Japan: new geochemical and age constraints. in Dilek, Y., Robinson, P. T. (Editori), Ophiolites in Earth History. Geological Society, London, Special Publications, 218, s. 279-298
- ↑ Ivan, P., 2008, Staropaleozoický bázický vulkanizmus Západných Karpát: geochémia a geodynamická pozícia. Acta Geologica Universitatis Comeniae, Monografická séria, Bratislava, 94 s.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dolerit
Text is available under the CC BY-SA 4.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.
