Divízia je vojenská jednotka alebo zoskupenie, ktoré má pri plných bojových stavoch 10 - 24 000 mužov, väčšinou 10 - 15 000^[1]. Vo všeobecnosti však môžu počty vojakov divízií veľmi kolísať v závislosti od krajiny pôvodu a druhu vojsk. Veliteľom divízie je najčastejšie generálmajor. Vo väčšine armád sa divízie skladajú z viacerých plukov alebo brigád. Viaceré divízie pritom vytvárajú zbor. Divízie sú pomenované na základe prevládajúceho typu vojsk, aj keď pomer prevládajúcej zložky vojska oproti ostatným nemusí byť vysoký. V moderných armádach sa vyskytujú pechotné (tiež označované ako strelecké), motorizované (niekedy tiež motostrelecké), tankové (niekedy označované ako obrnené, či pancierové), delostrelecké, výsadkové, aeromobilné (vyzbrojené veľkým počtom helikoptér) a letecké divízie. V súčasnom ponímaní boja je divízia dostatočne veľkým vojenským zoskupením, ktoré môže samostatne operovať a efektívne účinkovať na bojisku a preto je považovaná za základnú takticko-operačnú jednotku.

Pechotná divízia sa zvykne skladať z 3 pechotných plukov a 1 delostreleckého pluku a niekoľkých práporov podporných jednotiek.

Tanková divízia sa od motostreleckej môže líšiť iba pomerom počtu tankových a motostreleckých plukov. U tankovej divízie sú to 2-3 tankové pluky k 1 motostreleckému, u motostreleckej divízie je pomer obrátený.

Okrem základných plukov má divízia zväčša aj 1 až 3 delostrelecké pluky, 1 pluk protilietadlovej obrany, prápor raketového delostrelectva, vrtuľníkovú peruť, ženíjny prápor, spojovací prápor, automobilový prápor, prieskumný prápor, prápor rádioelektronického boja, zásobovací prápor, opravárenský prápor, medicínsko-sanitárny prápor, rotu chemickej obrany a podľa okolností aj niekoľko špeciálnych podporných jednotiek.

Členenie vojska na divízie sa objavilo po prvýkrát vo Francúzsku v 17. storočí, kedy s ním prišiel Maurice de Saxe. Počas sedemročnej vojny sa členenie na divízie pokúsil v praxi aplikovať Victor-François de Broglie, no nebol príliš úspešný. Omnoho úspešnejšie boli francúzske armády skladajúce sa z divízií počas revolúcie a neskorších napoleónskych vojen, po skončení ktorých prebrali toto členenie aj ostatné európske armády.

Počas globálnych konfliktov ako boli obe svetové vojny, boli divízie najmenšie jednotky, ktorými operovalo najvyššie velenie. Jednotlivé bojujúce strany často disponovali niekoľkými stovkami divízii.

Počas druhej svetovej vojny sa pomerne viditeľne prejavovala rozdielna koncepcia formovania divízií. Divízie západoeurópskych krajín a USA mali za ideálnych podmienok najmenej 15 000 mužov, divízie americkej námornej pechoty niekedy aj 19 000 mužov. Pechotné divízie nacistického Nemecka okolo 16 - 20 000 mužov. Ľahké (horské) divízie boli členené podobne ako pechotné, mali však nižšie početné stavy a boli vybavené ľahšou technikou. Tankové divízie (Panzerdivision) v rokoch 1941/42 mali okolo 150 až 225 tankov a ďalších 20 až 125 obrnených transportérov.^[2]

Sovietske divízie mali obyčajne v plnom stave len 10 - 12 000 mužov. Aj to bolo dôvodom, prečo bolo sovietske velenie neraz nútené nasadzovať dvojnásobný počet divízií v porovnaní s nepriateľom, čo bolo často chybne interpretované ako neustále prečíslenie. Počas brutálnych bojov najmä na východnom fronte straty oboch bojujúcich strán neraz spôsobili drastické zníženie živej sily divízií. Počas bitky o Stalingrad to boli nezriedka 75% straty v priebehu jedného až troch dní.^[3]

Skúsenosti z nasadzovania divízií počas druhej svetovej vojny sa premietajú aj do dnešných vojenských doktrín všetkých veľmocí. Lokálne konflikty ako aj obmedzené bojové operácie v nedávnej minulosti však význam divízií ako najdôležitejších vojenských zoskupení čiastočne znížili, pretože uprednostňovali menšie, rýchlejšie manévrujúce jednotky o sile plukov, brigád alebo rôt.