Tento článok mapuje dejiny využitia elektrickej energie na území dnešného Slovenska.

Iba štyri a pol roka po tom ako Edison vynašiel žiarovku sa 2. februára 1884 v Prešporku v mlyne miestneho podnikateľa Gottfrieda Ludwiga rozsvietilo 85 žiaroviek, každá mala príkon 15 W. Tento dátum sa považuje sa prvé využitie elektrickej energie na území dnešného Slovenska.^[1]

Do vzniku ČSR v roku 1918 bol podiel obcí, ktoré boli zásobené elektrickou energiou iba 2,2 % a elektrickú energiu malo iba 1 600 domácností.^[1]

22. jún 1919 je významným bodom v elektrifikácií na území Československa. Vláda v tento deň prijala „Zákon o štátnej podpore pri začatí sústavnej elektrizácie v štáte Československom“. Do roku 1928 bolo na účely elektrifikácie zo štátneho rozpočtu vyčlenených až 75 miliónov korún.^[2]

Aj keď sa už s elektrifikáciou obcí na Slovensku začalo záujem o zavedenie elektrickej energie do domácnosti nebol nijak veľký. Nezáujem o zavedenie bol daný predovšetkým insolventnosťou občanov a taktiež neznalosťou výhod elektriny.^[1] Napríklad v obci Nesluša na Kysuciach, ktorá mala pred rokom 1938 až 3 151 obyvateľov, sa po jej úplnom elektrifikovaní prihlásilo na odber elektrickej energie len 38 domácností.^[1] Veľký rozdiel vo využívaní elektrickej energie bolo možné pozorovať na vidieku a v mestách.

Koncom 30. rokov 20. storočia už trh ponúkal široké množstvo rôznych elektrických prístrojov. V ČSR bolo v roku 1938 2,050 milióna elektrospotrebičov z toho asi len 1/10 pripadala na Slovensko.^[1]

V roku 1960 bola na území vtedajšieho Československa elektrifikovaná posledná obec – Zlatá Baňa. Pri tejto príležitosti sa dokonca v obci konala manifestácia pracujúcich spojená so zapojením obce na elektrickú sieť a večer sa konala programe ľudová veselica.^[2] Československo sa stalo len piatou krajinou na svete, ktorá dokončila elektrifikáciu obcí.^[3]

Po skončení druhej svetovej vojny bol podiel parnej trakcie všetkých výkonov železničnej dopravy až 96% a takýto podiel sa podpísal na tom, že sa na dopravu spotrebovalo až 10% uhlia, ktoré sa vyťažilo v celom Československu. Na Slovensko muselo byť na dennej báze dovážaných až 7 vlakov uhlia. 22. októbra 1945 z dôvodu vývoja v okolitých štátoch sa zbor povereníkov rozhodol schválil plán na elektrifikáciu takmer 2000 km vybraných slovenských železničných tratí.^[4]

Elektrifikácia železníc bola rozdelená na tri etapy:

V prvej etape elektrifikácie železníc mali byť elektrifikované trate v celkovej dĺžke 650 kilometrov.^[4]

• Žilina – Spišská Nová Ves (165 km)
• Vrútky – Lučenec (151 km)
• Diviaky – Banská Bystrica – Zvolen (69 km)
• Žilina – Bratislava (203 km)
• Púchov – Strelenka (22 km)
• Žilina – Jablunkov (40 km)

V druhej etape elektrifikácie železníc mali byť elektrifikované trate v celkovej dĺžke 640 kilometrov^[4]

• Bratislava – Kúty – Brodské (70 km)
• Spišská Nová Ves – Košice (85 km)
• Košice – Čop (100 km)
• Bratislava – Szob (130 km)
• Leopoldov – Galanta (30 km)
• Nové Zámky – Komárno (30 km)
• Banská Bystrica – Margecany (180 km)
• Kysak – Prešov (15 km)

V tretej etape bolo plánom elektrifikovať následovne trate:^[4]

• Brezno n. Hr. – Plešivec (90 km)
• Plešivec – Rožňava – Košice (85 km)
• Nové Zámky – Hronská Dúbrava (120 km)
• Poprad – Podolínec – Prešov (115 km)
• Lučenec – Lenártovce – Plešivec (92 km)
• Humenné – Prešov (73 km)
• Nové Zámky – Šahy – Lučenec (120 km)

Pozn. Nie všetky plánované trate boli napokon elektrifikované.

Plánom bolo, že všetky elektrifikačné práce by mali byť ukončené do 20 rokov. Hlavným cieľom elektrifikácie železníc bola úspora uhlia, pretože sa rátalo s použitím elektriny vyrobenej vodnými elektrárňami. Druhým cieľom bolo zvýšenie prepravných výkonov zväčšením hmotnosti vlakov.^[4]

Vzhľadom na to, že sa na elektrifikácií chcelo hneď začať pracovať bolo v roku 1946 rozhodnuté o použití jednosmernej sústavy s napätím 3 kV, napájanej z trojfázovej celoštátnej energetickej siete cez transformátory a usmerňovače v meniarňach. Bolo to riešenie, ktoré poskytovalo hneď dve výhody - vysokú účinnosť napájania a symetrické zaťaženie energetickej siete.^[4]

Vôbec prvou elektrifikovanou železničnou traťou bol úsek Žilina – Spišská Nová Ves.^[4] V nasledujúcich rokoch bola sa podarilo zelektrifikovať a sprevádzkovať trate Spišská Nová Ves – Košice (1961), Košice – Čierna nad Tisou (1962), Mosty u Jablunkova – Čadca (1963). Po dokončení elektrifikácie úseku Čadca – Žilina sa mohlo v roku 1964 začať s prevádzkou dopravy ťažkých rudných vlakov medzi Čiernou nad Tisou na Ostravsko v elektrickej trakcii. Zároveň bola elektrifikovaná tiež trať Horní Lideč – Púchov – Žilina (1960). ^[4]

Elektrifikácia následne prebiehala na úsekoch Košice – Haniska pri Košiciach (1965), Kysak – Prešov (1978), Vrútky – Martin (1982), Barca – Čaňa (1984), Kalša – Trebišov – Maťovce a Michaľany – Trebišov (1990). Širokorozchodná trať Haniska pri Košiciach – Trebišov – Maťovce bola elektrifikovaná v rokoch 1976-1978.^[4]

• 1889 – v meste Krompachy bola do prevádzky uvedená prvá 1. vodná elektráreň na Slovensku. Inštalovaný výkon bol 22 kW a elektráreň vyrábala jednosmerný prúd s napätím 110 V.^[5]
• 1894 – na rieke Poprad bola do prevádzky uvedená vodná elektráreň vyrábajúca striedavý prúd pre verejné osvetlenie.^{[chýba zdroj]}
• 1930 – začalo sa s výstavbou vodnej elektrárne Ladce. Začala sa výstavba Vážskej kaskády.^[6][7]
• 1949 – začala sa výstavba prvého bloku Tepelnej elektrárne Nováky.^{[chýba zdroj]}
• 1953 – na Oravskej priehrade bola do prevádzky uvedená vodná elektráreň.^[8]
• 1958 – začiatok výstavby 1. bloku Atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice – Bohunice A-1.^{[chýba zdroj]}
• 1977 – bola podpísaná medzištátna zmluva medzi ČSSR a Maďarskou ľudovou republikou a bola schválená výstavba Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros.^[9]
• 1982 – začalo sa s výstavbou jadrovej elektrárne Mochovce.^[10]
• 1984 – v jadrovej elektrárni Bohunice bol do prevádzky uvedený 3. a 4. blok.^[11]
• 1996 – v Gabčíkove bola do prevádzky uvedená vodná elektráreň.^[12]
• 1998 – v jadrovej elektrárni Mochovce bol do prevádzky uvedený 1. blok.^[13]
• 2006 – podľa prístupových zmlúv Slovenska s Európskou úniou sa začalo s odstavovaním 1. a 2. bloku jadrovej elektrárne Bohunice.^[14]
• 2008 – začalo sa s dostavbou 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce.^[15]
• 2010 – spoločnosť E.ON uviedla do prevádzky paroplynovú elektráreň Malženice. Jej inštalovaný výkon je 430 MW, ročne by mala vyrobiť 3 TWh elektrickej energie.^[16]
• 2022 – v jadrovej elektrárne Mochovce bol do prevádzky uvedený 3. blok.^[17]
• 2022 – v Železiarňach Podbrezová sa začalo s výstavbou najväčšej solárnej elektrárne na Slovensku. Bude použitých viac než 6700 fotovoltických panelov a ročne by mala vyrobiť 3750 MWh elektrickej energie.^[18]

• 1889 – vybudovalo sa prvé verejné elektrické osvetlenie na území Slovenska – v Bratislave na križovatke Továrenskej ulice a železničnej vlečky (dnes Dostojevského rad).^[19]
• 1894 – počas výstavby vodnej elektrárne na Železnom potoku pri obci Hnilčík boli po prvýkrát v Európe použité elektrické vŕtacie stroje.
• 1902 – elektrifikácia prvej železničnej trate na Slovensku.
• 1918 – bola elektrifikovaná jedna z prvých obcí – Ľubica pri Kežmarku.
• 1922 – vznikla ZSE – Západoslovenská elektrárna úč. spol. (predchodca ZSE)^[20]
• 1923 – vznikli Stredoslovenské elektrárne, úč. spol. so sídlom v Banskej Bystrici (predchodca SSE)^[21]
• 1929 – vznikli Vychodoslovenské elektrárne, úč. spol. (predchodca VSE).^[22]
• 1942 – vzniká spoločnosť Slovenské elektrárne. Štát pristúpil k výstavbe hydrocentrál Ilava, Dubnica nad Váhom a Oravskej priehrady.^[23]
• 1960 – bola elektrifikovaná posledná obec na území vtedajšieho Československa: Zlatá Baňa v okrese Prešov.^[3]

• Zoznam elektrární na Slovensku